Druhá strana mince, alebo sladký život opatrovateľky z druhej strany

Vždy som tvrdila, že odísť robiť do Rakúska bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote.

ALE!!!

Každá minca má dve strany. Napriek tomu, že robím len pol mesiaca a každé druhé dva týždne mám voľno, napriek tomu, že sa menej narobím a viac zarobím, ako kedysi na Sk, že sa mojim deťom zvýšila životná úroveň, že sa učím cudzí jazyk v praxi… napriek všetkým týmto a mnohým ďalším výhodám, by som občas najradšej s tým sekla.

Prečo? Lebo sviatky – nesviatky musím trčať v práci, keď na mňa padne turnus a pol života trávim mimo domova. Unikajú mi dôležité chvíle s mojimi blízkymi. Lebo si moja rodina zvyká na život bezo mňa a občas si pripadám už len ako stroj na peniaze. Lebo každé dva týždne sadám na dlhých šesť hodín do auta a modlím sa za šťastné docestovanie. A keď mi je v práci smutno, musím sa na babku usmievať, navzdory mojej nálade.

A ešte mnoho, mnoho ďalších “Lebo“.

Nič som nedostala zadarmo, ani na zlatom podnose. Musela som investovať peniaze do kurzov nemčiny a do opatrovateľského kurzu, na ktorý som dochádzala do iného mesta, popri práci v trojsmenke. Po večeroch, keď všetci oddychovali pri telke, ja som sa drvila nemecké slovíčka. Než som získala dobrú prácu v Nemecku a potom v Rakúsku, tiež ma to stálo kopec času aj peňazí (telefonáty, poplatky agentúram…)

Začiatky v zahraničí boli ťažké. Hoci som sa nemčinu učila, po príchode do Nemecka som nič nerozumela. Prvé tri dni som myslela, že ma pošlú domov, doučiť sa jazyk 🙂 Dnes už sa nad tým usmievam, ale vtedy mi do smiechu nebolo. V mnohých situáciách som si musela poradiť intuitívne a často dochádzalo k nedorozumeniam.

Moji prví klienti neboli ľahkí pacienti, ani ľudia s ktorými by to bolo jednoduché. Starala som sa o inkontinentné, imobilné, tučné a ťažké babky, bolo k nim treba vstávať v noci, dvíhať ich, umývať a prezliekať, pichať inzulín, počúvať ich výčitky. Bola som v rodinách, kde som trpela hladom, bola som sama s umierajúcim. Vydržala som, peniaze som potrebovala.

Ako je to vlastne s tými peniazmi? Časy, keď opatrovateľky menili euro za 40 korún sú dávno preč, dnes opatrovateľka zarobí v čistom približne 50-60 eur na deň (niektorá viac, niektorá menej). Zaplatené sú iba dni v práci, keď som doma, mám neplatené voľno.

Kedysi som si naivne myslela, že ako živnostníčka budem v robote iba keď sa mi bude chcieť a keď sa mi chcieť nebude, turnus vynechám a zostanem doma. Za takmer 8 rokov práce v zahraničí som nevynechala jediný turnus. Nedalo sa, pretože čo v Rakúsku zarobím, to doma miniem a musím ísť zas.

Mám sa lepšie, aj moja rodina. Pretože si doprajem, čo som si roky odopierala. Kúpim deťom, čo som im nikdy pred tým kúpiť nemohla, dovolím si ísť na dovolenku, pred tým som o tom len snívala… Treba platiť vysoké odvody.

To, čo zarobím naviac, aj veľmi ľahko miniem. Snažím sa rodine nejako vynahradiť moju neprítomnosť, je to tak trocha pasca, do ktorej každá opatrovateľka ľahko spadne a z jedného roka sa stanú tri, potom štyri, desať rokov práce v zahraničí a nakoniec zistíte, že už niet cesty späť, veď kto by vás už zamestnal a ako by ste si znova zvykali na slovenskú minimálnu mzdu?

Samozrejme, nemusí to tak byť, ale väčšinou to tak je. Máloktorá opatrovateľka sa vráti k práci na Slovensku.

Keď som bola v Rakúsku prvý rok, pýtala som sa syna, čo by chcel pod stromček. Odpovedal mi: “Nič, mamina, iba to, aby si bola na Vianoce doma“. Tá veta hovorí za všetko.

Keď sa ma niekto spýta, ako dlho mi trvalo, než som si zvykla – nezvykla som si. Asi si ani nezvyknem. Neplánovala som si žiť a pracovať v zahraničí, vždy som sa videla skôr doma, pri rodine. Život to zariadil inak. Nesťažujem si, nenadávam, sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie.

Teraz sa mám dobre. Mám skvelú babenku, samostatnú, priateľskú, milú. Nenarobím sa, v noci sa vyspím. Som u nej už viac ako 7 rokov a dúfam, že ešte dlho budem. Dva týždne si odrobím a potom dva týždne nasávam atmosféru domova a snažím sa dohnať všetko, čo som počas turnusu zameškala.

Ale nebolo to hneď, ani bez práce a ani zadarmo. Svoje som si musela preskákať a odkrútiť.

V živote totiž nič nebýva zadarmo.