Niekto na mňa stále čaká

Odchádzame za prácou, na dlhé týždne, niekedy aj mesiace, často krát už ani poriadne nevieme, kam vlastne patríme. Ale náš domov je stále tam, kde na nás niekto čaká. Niekto, kto možno ani nechápe, prečo musíme stále odchádzať preč, opúšťať toho, kto nás má úprimne rád. A stále na nás čaká… Tak, ako v príbehu opatrovateľa Pavla.

…

Pred desiatimi rokmi sa mi stratil nemecký špic… Na jar raz vybehol a viac sa nevrátil. Bol členom rodiny. Na každého bol naviazaný, poslušný, rozumný a biely ako čistý padlý sneh, inteligent… Asi po dvoch mesiacoch som ho prestal hľadať a vybral som sa do útulku.

To, čo som tam zažil sa nedá opísať… Smutné oči, opustenosť, prosba “zober si ma” a štekot radosti, lebo pes vie, že jeden z tých sto, získa  nový domov. A tak sa aj stalo. Jedinou mojou podmienkou bolo, aby mal hlavu väčšiu ako medzera v plote prednej záhradky…

Prešiel som útulok asi desať krát a nič som nenašiel. Až som prišiel k jednej voliére a v kúte spalo to, čo som hľadal… Ostatné psy išli roztrhať ohradu, ale ona nie, pokojne spala a svet tam vonku jej bol ukradnutý. S takou pohodou a pokojom čakala, vôbec sa nesnažila upútať na seba pozornosť, ako iné psy…

Tak som ošetrovateľovi povedal a ukázal som so slovami.. TOHO si beriem!!! Na moje rozhodnute iba nemo pozeral raz na mňa a potom na psa. “Má dva roky.” Dodal len tak. Určite chcete tohoto? Máme tu aj iné, krajšie…” “Áno, chcem toho.!!”

Bol už skoro večer a priznám sa, nevedel som, čo som si zobral, ale niečo mi hovorilo: “TO je on!” V tom čase mala dva roky. Keď som ju  doviezol, obaja sme mali strach, čo nato moja pani, ale keď zbadala tie smutné oči,  nás oboch, tak iba dodala: “No čo už, NÁJDENKA, keď si tu, tak vitaj.

Keďže mala nový domov, veľký dvor a veľkú záhradu, trávila čas obhliadkou nového domova a ja som ju z diaľky pozoroval. Z jej chovania som bol dosť zaskočený. Keď som bol na dvore a chcel som niečo zametať, v okamihu zmizla. Z toho som usúdil, že ten, čo ju mal (bol to určite  krutý človek), musel ju častovať bitkou.  Bola vychudnutá, plachá. Ten strach  jej zostal dodnes. Ja som ju nikdy neudrel. Strážila tak, že nepustila do dvora nič a nikoho.

Od toho prvého dňa, ako som ju doniesol domov, uplynulo  už desať rokov. Zostarli sme spolu. Ona je pánom dvora a záhrady. Jej vernosť a oddanosť sa znásobila tak,  že by sme sa mnohí mohli od nej učiť čo dobro, oddanosť a vernosť znamená.

Keď sa vraciam zo služby v zahraničí, ako ma  víta sa nedá opísať. Niečo neskutočné, ako prejavuje radosť, akoby chcela povedať: “Aká som rada, že si doma. Prečo  si bol tak dlho preč??? Ale aj tak dobre že si sa vrátil!”

To, prečo musím na dlhu dobu odchádzať, by asi nepochopila. Alebo možne aj áno. Možno sa čuduje, že nie ona má život pod psa, ale ja. Ja som ten, kto si našiel prácu mimo domoviny, pretože som sa nemohol pozerať, počúvať a znášať poníženie: “Si starý a nepotrebný…” Ja som ten kto musel vycestovať a robiť to čo iní robiť nechcú.

A ona čaká, kedy prídem, aby mi pohľadom a veselým pobehovaním oznámila:

“Dobre a poslušne som strážila tvoj dom. Aby si sa mal kam vrátiť.”

Je to dobrý pocit, vedieť, že niekto doma stále čaká…

Tento príbeh mi zaslal opatrovateľ Pavel a ja ho s vami rada zdieľam.

Máte aj vy svoj opatrovateľský príbeh, o ktorý by ste sa radi podelili? Napíšte mi na: marta.kluchova@gmail.com