S optimizmom ide život ľahšie

Tak dievčatá a chlapci, zajtra bude presne 5 rokov, ako som prišla do Rakúska za opatrovateľku. Plná strachu a očakávania, čo ma tu čaká, či ma nepošlú domov pre neznalosť nemčiny. Ejjj, mala som to často na tanieri.

Hneď prvý turnus mi babku vzali do nemocnice, vôbec som nevedela čo jej bolo. Na Vianočnú večeru som jedla sama šalát a už zimnú rybu, lebo sme sa nepochopili s rodinou /neznalosť nemčiny/. Z domova mi nikto nevolal okrem nešťastnej dcéry. Môj už teraz ex nesúhlasil s mojou prácou v Rakúsku a preto sa aj k tomu patrične staval.

A aby toho nebolo na prvý krát málo, doma nám zdochol 3 mesačný pes Weimarsky stavač, ktorého som ja vypiplala od malička.

Kedže babka bola v nemocnici a moju kolegyňu viezol taxík až na talianske hranice, ja som si zavolala iný taxík, ktorý bol poblízku a odišla som z práce. No a to som nemala robiť. Mala som počkať do príchodu striedačky, aj keď pacientka bola v nemocnici. Pacientka prišla v ten deň o 14.00 a kolegyňa až o 16.00. Normálne mala prísť o 9.00.

Dcéra pacientky bola našťastie doma, ale ja som mala cirkus riadny. Celou cestou telefonáty, vynadané až do špiku. Chcela som, aby taxík ma odviezol na najbližšiu stanicu, že sa vrátim, ale nechcel. No a tak som mala neisté 2 týždne, či mám ešte vôbec prácu. Všetci zúrili a ja som bola s nervami na dne. Živnosť otvorená a práca neistá, doma cirkus.

Môj ex sa ma hneď po príchode pýtal, či mienim ísť naspäť, že on tak žiť nechce, ale ja som tiež nechcela žiť, ako dovtedy. Nakoniec sa všetko nejako utriaslo, moji pacienti povedali dcére, že ma chcú a tak som sa mohla vrátiť. Mala som to ale ťažké obojstranne aj v práci aj doma. Chodila som domov s plačom asi dva roky. Už som aj chcela odísť, ale na poslednú chvíľu som si to rozmyslela. A dobre som urobila.

Som v tejto rodine už 5 rokov. Máme sa neskutočne radi. Teším sa z toho, že spríjemňujem posledné roky života dvom zlatým penzionistom. Život a malichernosti beriem s humorom a tak sa nám akosi ľahšie pláva. V mojom súkromnom živote sa zmenilo úplne všetko o 180 stupňov k lepšiemu. Odsťahovala som sa k mame, odkúpila som dom od súrodencov, aby ma už nikdy nikto nemohol vyhodiť, rozviedla som sa, našla som si priateľa, dochovala som mamu, oženila syna.

Toto budú moje štvrté Vianoce v rodine. Už viem, že Štedrú večeru budeme jesť na obed a večer už ako obvykle jedia. Teším sa zo života, som zdravá, moja rodina tiež, máme prácu, čo viac si môžem želať. Prajem aj Vám všetkým veľa zdravia, šťastia, lásky a pohody. Berte život optimisticky a bude sa vám žiť ľahšie. Šťastné a požehnané sviatky.

Alena Repčák

Ďalšie Alenkine články si môžete prečítať TU:

SMUTNÉ VIANOCE

OPATROVATEĽKA NA DOVOLENKE 1.časť

OPATROVATEĽKA NA DOVOLENKE 2. časť

OPATROVATEĽKA NA DOVOLENKE 3. časť

Zažili ste aj Vy príbeh, o ktorý sa chcete podeliť? Napíšte mi: marta.kluchova@gmail.com