Príhody opatrovateľky na dovolenke, alebo Slováka a Japonca stretneš všade na svete

Dovolenkové zážitky opatrovateľky Alenky, publikované so súhlasom autorky.

Milé kolegyne, opatrovateľky. Neviem ako vy, ale ja už mám po dovolenke. Moje dvojtýždňové voľno medzi turnusmi som si pekne rozdelila. 6 dní sme s priateľom boli v Nórsku pri deťoch a moje ďalšie voľno – 10 dní, som strávila doma, v Ľubici. Je to dedinka neďaleko Tatier.

V Nórsku bola zima 10-12 stupňov, ale mali sme teplé oblečenie, tak sme to vydržali. Jeden deň sme strávili prehliadkou Osla a potom nasledoval 3 dňový výlet, strávený prehliadkou Fjordov. Krajina je to krásna, je tam veľa zelene. A hlavne, v júni bolo vidno do 22.30 hod.

Mám takú úchylku, že všade kde som, pozerám, či nestretnem niekoho známeho. V Nórsku som to ale po prvom dni vzdala, lebo by asi musela motyka vystreliť, že by som tam niekoho, koho poznám, stretla.

Boli sme sa teda previesť loďou po Fjorde a na druhý deň sme sa vyviezli vlakom, na najvyššie položenú železničnú stanicu, vo výške 1000 m nad morom. Išli sme asi hodinu, vlak mal aj zastávky. Videli sme zopár domov, potom celkom zblízka, krásne vodopády. Japonci híkali, fotili, my tiež, ale nie až tak oduševnene. Dole sme mali ísť na bicykloch, ktoré sme si dopredu objednali.

Lenže, keďže sme prišli neskorším vlakom, bol problém s tým, že ak nestihneme dole odovzdať bicykle, tak ich nebude mať kto prevziať a zamknúť. A tak sa syn podujal vysvetliť po anglicky, že to bolo dojednané. No chalanisko trval na svojom, že už je neskoro. Rozhodli sme sa počkať na nevestu, že to vysvetlí. Keď konečne prišla, spustili sme na ňu pekne po spišsky:

“Ta jak ši to vybavila, už nechcu požičic, bo neskoro, vlak už pošol, ta co teraz?”

A náš milý chalanisko, nám odpovedá:

“Á, takže Slováci, super, môžeme aj po slovensky.”

Chlapec je vraj z Rožňavy. Ok, ideme teda dnu, že sa ešte spýta, či teda môže ešte požičať. My za ním. Tam nám bolo oznámené, že môžeme, ale do 19.00 to musíme stihnúť. 20 km dole kopcom, čo by nie. Povedal že šusom za hodinu a pohodovo asi dve. Super, dohodnuté. Vypisujeme doklady a zrazu syn pozerá na chalana, ktorý vyšiel z dverí a vraví:

“Veď on vyzerá ako Peťo z Kežmarku.”

Ja sa pozriem tým smerom a zostanem úplne ohromená:

“Veď on je Peťo z Kežmarku!”

Syn nášho stáleho zákazníka, ešte z čias podnikania, ktorého roky poznáme. Pozerali sme na neho, ako keby spadol z neba a nechápali sme. Dakde ďaleko, na úplne zastrčenom mieste, stretneš krajana. Aká radosť! Bol práve prvý deň v práci a zrovna sa chystal odísť.

Dostali sme bicykle grátis a mohli sme ísť. Ľudia, terén dole nebezpečný, strmý, bez zábradiel. Dzifčeta, jeden chybný krok a už nepíšem zážitky z dovolenky. Boli úseky, že som šla radšej peši. Veru myslela som, že to nedám. Lenže času málo, vlak fuč, tak som to nejako s Božou pomocou dala.

Z tejto dovolenky som si okrem krásnych zážitkov a fotiek odniesla jeden poznatok: Japonca a Slováka stretneš všade na svete.

Dovolenka skončila a my sme šťastne doleteli do Prahy a vlakom do Rakúska. Pár dní som strávila v práci a po skončení turnusu ďalšia dovolenka doma. Pre mňa klasika, veď som každé 2 týždne doma. Ale keďže tento krát bol u mňa priateľ, tak to bola “akože dovolenka”.

Tak ako som sa minulý rok rozhodla, tohto roku som posiala na záhradu trávu. Urobila som tak v máji. Vedľa domu ihriskovú a za domom golfovú, lebo u nás nemali inú. Super posiala, povalcovala a odišla do Rakúska, do práce. V domnení, že tráva zadusí všetku burinu som sa vytešovala, že keď prídem bude ma čakať anglický trávnik ako lusk. A? Hádajte, čo nás čakalo? Pol metrová Brennessel mit dicke Wurzel. Tá istá Brennessel, ktorú som minulý rok na dovolenke poctivo mit Wurzel vyťahovala.

Priateľ myslel, že ho porazí. Zase celu dovolenku plieť. Ja som ale rýchlo zavolala brata, aby s krovinorezom pokosil, lebo žihľava bola už taká hrubá a veľká, že sa s kosačkou nedala pokosiť. Potom sme to pohrabali a trávu, ktorá bola učupená pod žihľavou a ticho čakala, kto ju vyslobodí zo zajatia štípajúcej pokrivy, sme pekne pokosili.

Po daždi krásne ožila a konečne sa začala podobať na anglicky trávnik. Teraz už len počkať kým zosilnie a môžeme hrať futbal a vzadu golf. Prajem všetkým krásnu dovolenku bez nemilých prekvapení. Relaxujte a naberajte veľa síl do ďalšej práce.

Alena Repčák – opatrovateľka.

Prečítajte si tiež: Slovenská opatrovateľka na dovolenke, alebo Galeje v Ľubici

…

Tlačená kniha:

DENNÍK OPATROVATEĽKY

Cesta do hlbín opatrovateľskej duše

Pravdivo opísané pozitíva aj negatíva opatrovateľskej práce v cudzine, v skutočnom príbehu Marty Kluchovej. (Ne)povinné čítanie pre každú začínajúcu opatrovateľku v zahraničí.

Viac info o knihe TU

Kúpiť knihu TU