Znamenie zhora

Človek nepotrebuje Boha, kým mu je dobre. Akonáhle mu dobre byť prestane, dal by všetko za to, aby mu Boh pomohol.

Nebola som vychovávaná vo viere. V našej rodine sa nikdy nechodilo do kostola, ani nemodlilo. Do kostola nechodím dodnes a môj vzťah k Bohu je striedavý, rozpačitý, zmätený, podľa toho ako sa mi práve darí.

Myslím, že asi niečo medzi nebom a zemou je, že zrejme existuje aj vyššia inteligencia, ako tá naša ľudská. Niečo – mojim praktickým mozgom nepochopiteľné, nepredstaviteľné a nepomenovateľné. A to NIEČO tu všetko riadi.

Žiadna kresťanská, ani iná šablóna podoby Boha sa mi nikdy nevryla do srdca tak, aby som verila, že áno, toto je jediný Boh, takto vyzerá a takýto je a nijako inak to byť nemôže. A aby som spolu s húfom veriacich chodila do nejakého domu s vežičkou, alebo aj bez vežičky a odriekala tam nejaké naučené básničky – modlitby.

Napriek tomu sa modlím. A celý život hľadám nejakú tú svoju cestu k Bohu. Modlím sa po mojom, podľa nálady a podľa toho, v akom období a duševnom rozpoložení sa práve nachádzam.

Posledné roky som si osvojila myslieť na vďačnosť. Ďakujem Bohu, Vesmíru, Životu, Prozreteľnosti, sama sebe, za všetko možné, čo mi život dal. A stále hľadám nové dôvody na vďačnosť.

Vďačnosť je moja modlitba, ktorá mi denne pomáha prežiť.

Priamo s Bohom – ako s bytosťou s ľudskou tvárou som sa snažila rozprávať iba pár krát v živote a vždy to bolo v zúfalstve a vždy, keď som sa cítila sama uprostred ľudí a mala som pocit, že na svete nieto jediného človeka, ktorému by som sa mohla zdôveriť.

Vtedy som sa v myšlienkach skutočne obracala na Boha, ktorý má tvár – takého, ako ho vidíme na obrazoch. Pretože som potrebovala niečo hmotné, k čomu, alebo ku komu sa môžem so svojim trápením utiekať.

Občas som počula, alebo čítala príbehy o tom, ako k niekomu prehovoril Boh, ako počul hlas, alebo dostal vnuknutie. Mne sa také nič nestalo, pravdepodobne ani nestane, pretože v mojom praktickom ponímaní sveta, je to dosť nepredstaviteľné. Zrejme som málo otvorená komunikácii s duchovnom, proste takým veciam akosi nedokážem veriť. Je to nad moje chápanie.

Stalo sa mi však niečo iné…

Pár krát v živote som sa dosť trápila s niečím, čo som nemohla ovplyvniť, ani nikomu povedať. Utápala som sa v sebaľútosti a čím viac som sa trápila, tým hlbšie som do toho padala. Začarovaný kruh. A neznesiteľná bolesť na duši.

Nebolo to normálne. Zašlo to až tak ďaleko, že som dostala strach, že sa z toho sama – bez pomoci nevyhrabem. Že by som asi mala navštíviť nejakého doktora na hlavu, alebo čo. Povedať som to nedokázala nikomu z mojich blízkych.

V hlbokom zúfalstve som jeden večer plakala do vankúša, kričala a prosila Boha o pomoc. Zaspala som úplne vyčerpaná.

Tej noci sa so mnou zrejme niečo stalo, lebo ráno som sa zobudila s bolesťou hlavy, ale po dlhých mesiacoch s pokojom na duši. Neviem, kde sa ten pokoj vo mne zrazu vzal, ale vedela som, že už bude dobre. Bola som si tým natoľko istá, ako viem, že mám nos medzi očami. Neviem si to vysvetliť inak, iba tak, že prišla odpoveď.

Niekto si možno povie – kecy. Ale ja som vtedy tú bolesť na duši naozaj priam fyzicky a dlhodobo cítila. A zrazu pominula, ako šibnutím čarovného prútika. Prirovnala by som to k tomu, ako keď ste chorí, trápi vás horúčka a po pár dňoch sa vám zrazu uľaví.

Ty, čo to tu všetko riadiš, nech už máš podobu akúkoľvek, ĎAKUJEM TI!

V to ráno som vyšla von a po dlhých – pochmúrnych a upršaných dňoch sa zrazu na oblohe ukázalo krásne slnko. A kúpila som si uprostred januára tulipány. A bola som vďačná za to, že život je kolobeh, že nič nekončí, po zime príde jar a po daždi slnko.

Od vtedy, keď na mňa ide ťažká chvíľka, poviem si: “Pane Bože, nenechaj ma do toho znova spadnúť.” A viem, že ma nenechá, pretože tomu verím a čomu veríme, to sa nám deje.

Všetci sa občas nejakým spôsobom modlíme, len si to neuvedomujeme.

Každý má toho svojho Boha, to NIEČO svoje, k čomu sa utieka. Niekto je poverčivý, niekto nosí talisman, alebo denne dodržiava určité zvyky, rituály…, niekto verí, že šťastie do života mu prinesie viac peňazí, niekto zase, že za všetko môžu ľudia okolo. Niekto hľadá úľavu v alkohole…

Aj tí najzarytejší ateisti majú niečo, čo im do duše prináša radosť a pokoj, k čomu utekajú so svojim trápením. Boha totiž nepotrebujeme, keď nám je dobre, potrebujeme ho v trápení a potrebuje ho občas každý. A to niečo, k čomu sa utiekame je naša viera a náš Boh.

Každý máme toho svojho Boha v sebe.