Príbeh opatrovateľa- služba v kláštore

Bol som požiadaný riešiť problém v kláštore, kam ženy nesmú vstúpiť.

Mladý páter- 55 rokov, vzdelaný, múdry, tichý a osamelý, po ťažkej mozgovej príhode. V kláštore ležal asi tri roky, žiadny kontakt so svetom, jeho najlepší priatelia- samota, ticho  a nemohúcnosť, si vybrali svoju daň…

Na uvítanie som sa predstavil a povedal som mu, že som jeho osobný opatrovateľ, terapeut, masér a šofér vozíka v jednej osobe… Prejavil neskutočnú radosť… O dva dni sme boli priatelia a čo som mu povedal, snažil som sa plniť. Za tie roky ležania bol dosť stuhnutý, no nesťažoval si na bolesť, pri cvičení ráno a poobede.

Na druhý deň, ako som prišiel, som sa ho medzi cvičením naschvál spýtal: “To mesto, kde sme, bude asi moc staré, že?” A čakal som čo mi odpovie. Ten vyraz,  ako sa na mňa pozeral… v očiach mu preletelo všetko, veľa vecí, ale takúto otázku  odo mňa  nečakal.

Päť sekúnd bolo nekonečné čakanie na odpoveď. Chcel niečo povedať, ale vyšlo z neho iba: “Ty nevieš, čo je toto za mesto?” Povedal som, že nie. Musel som to povedať, keď som sa tak blbo, úmyselne  spýtal. “Zajtra Ti ho celé ukážem a poviem Ti o ňom všetko.”

Jedna obyčajná otázka a čo to všetko spôsobilo… Poukazoval mi staré mesto a porozprával celú históriu. Musím dodať, že jeho svet, bola tmavá izba  a v nej mal všetko čo potreboval. Tam spal, jedol, oddychoval, modlil sa a čakal na ďalší deň.

Po návrate z výletu, z mesta, som sa ho spýtal, prečo neraňajkujeme, neobedujeme a nevečeriame spolu s ostatnými. Povedal, že dnes nie, že zajtra. “A čo bude  zajtra?” Znova  som sa ho spýtal. Pozeral sa znova na mňa,  alebo do mňa, tým istým pohľadom, usmial sa a povedal: ,,Ozaj, prečo zajtra, ideme  dnes.”

Atmosféra, aká nastala, keď som otvoril dvere na jedálni, bola neskutočná. Bolo ich tam asi desať. Nechápavo pozerali, čo sa deje. Postavili sa a za úžasného potlesku,  s úsmevom podávajúc mu ruku,  ho vítali,  že prišiel medzi nich a že sú znova  všetci spolu, za jedným stolom.

Každý deň bol pre mňa,  ale aj pre neho, niečo nové, čomu sa nebránil. Raz večer mu vravím: “Páter, aké máš dlhé nechty na nohách, ja ti ich ostrihám.” Iba sa pousmial a povedal: “Dobre”. Keď som bol hotový, spýtal sa, ukazujúc mi prsty na rukách: “A čo ruky?”  A ostrihal som aj nechty na rukách. V piatok ráno mi páter znova hovorí: “Nohy a aj ruky si mi ostrihal, ale ja chcem, aby si mi ostrihal aj trojročnú bradu, chcem, aby som mal oholenú tvár ako máš ty.”

A to už bolo na mňa priveľa,  išiel som za predstaveným kláštora, aby mu to vyhovoril, lebo páter bez brady…, no to čo by bol, aký páter?? Nakoniec som ho ostrihal s podmienkou, že mu nechám malú briadku. Predstavený kláštora aj ostatní nechápali, čo sa deje,  ako som ho zmenil po pár dňoch a jeho troch prázdnych rokoch. On a také pokroky.

Vianoce a Silvestra som mal službu. V kútiku srdca som ostal  sám, bez rodiny, ale radosť mi robila práca… V piatok sme sa okolo obeda rozlúčili a musel som mu sľúbiť že sa vrátim. Keď som odchádzal na  Nový rok domov,  tak som sa tešil, že zasa prídem. Správa, ktorá prišla, ma zaskočila…
Nakoniec sa v kláštore rozhodli pre domov dôchodcov v inom odľahlom meste. Asi po troch mesiacoch som šiel okolo, že ho prídem pozrieť. Keď som tam prišiel, tak som hľadal pátra, ktorého som zanechal v kláštore vo vyťahanej teplákovej súprave a na starom vozíku, ktorý už dávno patril do šrotu. Na moje prekvapenie, som ho našiel v super izbe, mal na sebe farebnú, modernú jogingovú súpravu a sedel v športovom vozíku.
Keď som sa zjavil vo dverách,  mal práve plnú izbu ľudí, asi návštevu. Stíchol a s ním celá izba. Roztiahol ruky, akoby chcel chytiť vietor a so širokým úsmevom v tvári plnej radosti zakričal: “Tak to je ten, o ktorom som vám celé tri mesiace  rozprával. Stál som vo dverách a nechápal som, prečo ukazuje oboma rukami na mňa…

Opatrovateľ Pavel

 

Zažili ste aj Vy príbeh, o ktorý sa chcete podeliť? Napíšte mi svoj opatrovateľský príbeh a zašlite na emal: marta.kluchova@gmail.com

Teším sa na Vaše príbehy 🙂

Marta Kluchová
Pracujem ako opatrovateľka seniorov v Rakúsku a vo voľnom čase rada cestujem, čítam a píšem. Som zberateľka príbehov- hlavne opatrovateľských a tiež samostatná a všestranná žena a mama dvoch úžasných mladých ľudí. Milujem rozmanitosť života, výlety a cestovanie, históriu, prírodu. Robím to, čo chcem a som vďačná za každý nový deň. Som autorkou eBooku SOM OPATROVATEĽKA- Dva životy jednej ženy a eBooku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY , a tiež knihy DENNÍK OPATROVATEĽKY . Baví ma inšpirovať ľudí k tomu, aby sa nebáli prekračovať vlastné hranice. Viac o mne sa dozviete tu >>

Kniha:

DENNÍK OPATROVATEĽKY

Som žena ako vy. Na Slovensku mama, v Rakúsku opatrovateľka, žijúca cudzí život. Písaním si liečim úplne všetko. Veľa z mojich zápiskov svet nikdy neuvidí, ale niečo áno. V tejto knihe nájdete moje opatrovateľské zážitky, moje myšlienky, smútky aj radosti. A nepíšem len slniečkovo. Nazrite do knihy a ja vám sľubujem, že so mnou budete plakať aj sa smiať a že sa v nej mnohé nájdete.

Komentáre