Čo ma samota na turnusoch naučila o vzťahoch s ľuďmi

Vonku robím 7 rokov. Nie je to zlá robota, nesťažujem si, ale niekedy je to ťažké. Ako v každej inej práci. Človek je sám, v cudzom svete a aj po rokoch je stále cudzinec. Zavretý celé dni a týždne so starým človekom, bez rodiny, bez priateľov…, bez pochopenia, že nemá stále chuť sa profesionálne usmievať, čaká na každú správu, na každý telefonát…

To nie je skutočný život. Na ten mám vždy iba pár dní do mesiaca, keď som práve doma. A chcem si tých pár dní užiť podľa seba. Robiť si to, čo ma baví, byť s ľuďmi, s ktorými mi je dobre a ktorí ma majú radi…

Táto práca ma okrem iného naučila prepočítavať ľudí. Nechať si vo svojom živote tých, ktorým na mne záleží, pustiť tých, ktorým som ľahostajná a neprosiť o pozornosť tých, ktorí sa sami rozhodli ma vypustiť zo života. Naozaj ma mrzí, keď si na mňa celý turnus niekto nespomenie a potom, keď som doma a pohodlne „po ruke“, tak čaká, že sa budem venovať…

Ľudia, s ktorými sa stretávam na Slovensku sa mi postupom času tak nejako sami rozdelili do štyroch kategórií:

• Známi, s ktorými sa pozdravíme a tým to hasne. Pozdrav väčšinou znie asi takto: „Ahoj, ty si doma?“ Odpoviem niečo v štýle: „Áno, na pár dní“ a  ideme si každý svojou cestou.
• V druhom prípade už to nezostane len pri tejto rečníckej otázke, ale sa pripoja ďalšie, vždy v rovnakom poradí. Začne to tým, či babka poslúcha. Či je okolo nej veľa roboty a pokračuje otázkami typu, ako sa mi tam žije a ako je to tam s tou robotou a končí dvoma spôsobmi. Buď sa dozviem, že dotyčná debatujúca by takúto robotu nikdy nerobila, alebo presne naopak, za čím nasleduje otázka, či by som nemohla poradiť, v ideálnom prípade vybaviť. Úprimne, keď som doma na Slovensku, nemám vôbec chuť na Rakúsko čo i len pomyslieť, nieto sa ešte o tom vykeciavať.
• Tretia kategória sú ľudia, ktorí žijú v predstave, že mám doma hrozne veľa času, veď mám dva týždne voľna. A že budem teda určite ochotná sa venovať… A sú to niekedy aj ľudia, s ktorými sme si boli kedysi veľmi blízki, iba som im svojim odchodom do zahraničia akosi prestala vyhovovať. Tak ma proste na ten čas, keď som preč, odpísali a dobrá som len vtedy, keď som naozaj po ruke. Tu už si skutočne vyberám s kým budem míňať čas, pretože tých pár dní voľna mi utečie ako voda, takže…
• …venujem sa tým, ktorí sa o mňa zaujímajú aj vtedy, keď som preč, ktorí mi zavolajú, napíšu, spýtajú sa ako sa mi darí, ako sa mám, ako sa cítim… Toto sú tí praví ľudia, ktorých chcem mať vo svojom živote a s ktorými strávim tých pár vymeraných dní doma.

Čím som staršia a čím dlhšie robím v zahraničí, tým viac si uvedomujem hodnotu času a tým viac dbám na to, aby som svoj drahocenný čas nestrácala s ľuďmi, pre ktorých nemám žiadnu hodnotu, pre ktorých som iba jednou z možností (možno poslednou), ktorí ma dokážu bez mihnutia oka podraziť a ktorým nechýbam, ak práve niečo nepotrebujú. Naopak, snažím sa svoj čas tráviť s ľuďmi, pre ktorých nejakú hodnotu mám a ktorí ju vidia aj bez toho, aby som sa snažila im ju akokoľvek dokazovať. A tak to už zostane.