Čo ma samota na turnusoch naučila o vzťahoch s ľuďmi

Vonku pracujem už mnoho rokov.

Nie je to zlá práca. Nesťažujem sa.

Ale niekedy je ťažká. Tak ako každá iná práca.

Človek je sám.

V cudzom svete.

Aj po rokoch je stále trochu cudzinec.

Dni a týždne trávi zavretý so starým človekom, ďaleko od rodiny, priateľov a svojho bežného života. Niekedy nemá náladu profesionálne sa usmievať. Niekedy len čaká na správu, telefonát alebo obyčajné „Ako sa máš?“.

To nie je skutočný život.

Ten môj skutočný život sa odohráva počas tých pár dní v mesiaci, keď som doma.

A práve preto si ich chcem užiť po svojom.

Byť s ľuďmi, pri ktorých sa cítim dobre.

S ľuďmi, ktorí ma majú radi.

Čo ma naučili roky samoty

Táto práca ma naučila dôležitú vec.

Prepočítavať ľudí.

Nechať si vo svojom živote tých, ktorým na mne záleží.

Pustiť tých, ktorým som ľahostajná.

A neprosiť o pozornosť ľudí, ktorí sa sami rozhodli vypustiť ma zo svojho života.

Úprimne?

Mrzí ma, keď si na mňa počas celého turnusu niekto ani raz nespomenie.

A potom, keď som doma a pohodlne „po ruke“, očakáva moju pozornosť a čas.

Prvá kategória: Tí, ktorí sa len pozdravia

Sú to známi, s ktorými sa pozdravíme a tým to končí.

Rozhovor väčšinou vyzerá nejako takto:

„Ahoj, ty si doma?“

„Áno, na pár dní.“

A každý pokračujeme svojou cestou.

Nič viac.

Nič menej.

A je to úplne v poriadku.

Druhá kategória: Tí, ktorých zaujíma hlavne Rakúsko

Pri niektorých ľuďoch nezostane len pri pozdrave.

Nasleduje tradičný balík otázok.

„Babka poslúcha?“

„Je okolo nej veľa roboty?“

„Ako sa ti tam žije?“

„A čo práca?“

A rozhovor sa zvyčajne skončí jedným z dvoch spôsobov.

Buď sa dozviem, že dotyčný by takúto prácu nikdy nerobil.

Alebo naopak.

A vzápätí príde otázka, či by som nevedela poradiť, prípadne rovno vybaviť miesto.

Priznám sa, že keď som doma na Slovensku, často nemám chuť riešiť Rakúsko.

Chcem si oddýchnuť.

Aspoň na chvíľu vypnúť.

Byť doma.

Tretia kategória: Tí, ktorí si myslia, že mám kopu času

Potom sú tu ľudia, ktorí žijú v predstave, že mám doma strašne veľa voľného času.

Veď predsa robím dva týždne a dva týždne som doma.

Tak určite budem mať čas.

Lenže tí dvaja týždne doma nie sú dovolenka.

Sú to dni, počas ktorých dobieham celý svoj život.

Rodinu.

Domácnosť.

Úrady.

Povinnosti.

A niekedy aj vlastný oddych.

Práve preto si dnes veľmi vyberám, komu venujem svoj čas.

Pretože ho mám menej, než si mnohí myslia.

Štvrtá kategória: Moji ľudia

A potom sú tu oni.

Ľudia, ktorí sa ozvú aj vtedy, keď som preč.

Napíšu správu.

Zavolajú.

Spýtajú sa, ako sa mám.

Ako sa cítim.

Či je všetko v poriadku.

To sú moji ľudia.

Tí, ktorých chcem mať vo svojom živote.

Tí, s ktorými chcem tráviť svoje vzácne dni doma.

Nie preto, že musím.

Ale preto, že chcem.

Čím som staršia…

Čím som staršia a čím dlhšie pracujem v zahraničí, tým viac si uvedomujem hodnotu času.

A tým viac si dávam pozor, komu ho venujem.

Nechcem ho strácať s ľuďmi, pre ktorých nemám žiadnu hodnotu.

S ľuďmi, ktorí si spomenú len vtedy, keď niečo potrebujú.

S ľuďmi, pre ktorých som len jednou z možností.

Naopak.

Chcem svoj čas tráviť s ľuďmi, ktorí ma majú radi.

S ľuďmi, ktorí si moju hodnotu uvedomujú bez toho, aby som im ju musela dokazovať.

Po rokoch

Dnes už ma nemrzí, keď niekto odíde z môjho života.

Naučila som sa, že nie každý človek má zostať navždy.

A nie každý vzťah je určený na celý život.

O to viac si vážim tých, ktorí zostali.

Tých, ktorí sa ozvú aj bez dôvodu.

Tých, ktorí si spomenú, aj keď som ďaleko.

Tých, ktorí ma majú radi nielen vtedy, keď som po ruke.

A práve za toto som turnusom vďačná.

Ukázali mi, kto sú moji ľudia.

…

Keď som tento článok písala pred rokmi, na zvládanie samoty som mala len telefón a pár blízkych ľudí. Dnes by som medzi svojich pomocníkov pridala aj Airu – digitálnu opatrovateľku. Vznikla práve preto, lebo viem, aké je to sedieť večer v cudzej krajine a nemať sa koho opýtať. 💛