Hon na čarodejnice

Začal sa hon na čarodejnice, vlastne na agentúry. Konečne. Len či to bude na niečo dobré. Problém totiž nie je ani tak v agentúrach. Tie by neboli, keby ich nebolo potreba. Problém je totiž niekde inde. A síce v tom, že 35 tisíc slovenských žien (podľa mňa nás je oveľa viac) cestuje za prácou do zahraničia a slovenských seniorov nemá kto opatrovať. Keby všetky tieto ženy mali možnosť na Slovensku normálne žiť a nie živoriť, žiadne agentúry by neexistovali.

V Rakúsku pracujem 7 rokov. Pracovala som doposiaľ u šiestich klientov cez dve agentúry. S agentúrami nemám zlé skúsenosti, pomohli mi dostať sa do krajiny, v ktorej mi bolo poskytnuté to, čo mi nedalo a asi už nikdy nedá moje rodné a milované Slovensko.

Som vďačná Rakúsku za šancu normálne si zarobiť v normálnej práci, v ktorej si nezničím zdravie drinou na tri smeny. A som vďačná agentúre, že ma zobrala za ruku a doslova previedla temným údolím. Sama, bez pomoci, so slabou nemčinou by som to vtedy na začiatku nezvládla.

V Rakúsku si stále ešte za dva týždne zarobím viac, ako na Sk za mesiac a zďaleka sa tak nenarobím. Mám na starosti jednu babičku, s ktorou sme si vytvorili pekný vzťah a žijem si celkom pohodlne.

Ale bolí ma srdce z toho, že strácam domov, že som už cudzinkou v oboch krajinách, že žijem iba polovičný život. Bolí ma srdce pre všetky tie ženy, ktoré nechávajú doma malé deti, aby v cudzom štáte zarobili na živobytie.

Som si istá, že veľa žien, ktoré pracujú vonku by radšej pracovali na Slovensku, keby mali vytvorené normálne podmienky. Keby mali normálnu prácu, normálne zaplatenú. A nie otročinu na tri smeny, 6 dní v týždni a za almužnu, z ktorej ledva vyplatia účty za bývanie…

Mám kamarátky s vysokou školou, ktoré opatrujú v Rakúsku. Prečo? Prečo sa týmto vzdelaným ženám viac oplatí robiť v Rakúsku opatrovateľku, ako na Slovensku prácu, na ktorú majú vzdelanie? Niekde sa asi stala chyba.

Mám doma 76 ročnú mamu. Zatiaľ je samostatná, ale nemusí to tak byť vždy. A ja sa chcem o moju mamu postarať. Kladiem si otázku, čo so mnou bude, keď budem musieť zostať doma? Pravdu povediac, keby som teraz zostala doma, netuším, čoho by som sa chytila a z čoho by som žila.

Pred tým, než som odišla do zahraničia, pracovala som vo fabrike, na tri smeny a väčšinou 6 dní v týždni, alebo s nadčasmi po šichte. Bez nadčasov som nezarobila ani 500 eur. Bolo to náročné, myslím, že dnes už by som takto fungovať nezvládla. Nadčasy a nočné smeny boli pre mňa úplný zabijak… A to som bola o pár rokov mladšia.

A hľadať si iný druh práce? Kto na Slovensku ma pár rokov pred 50-tkou zamestná? Nikto. A keby aj, tak dostanem minimálnu mzdu, z ktorej nevyžijem. Srdce ma ťahá domov, rozum mi káže zostať tam, kde som a byť vďačná, že mám takú možnosť. Lenže za akú cenu? Utekajú mi dôležité momenty v živote mojich detí. Sú chvíle, ktoré sa udejú iba raz za život a mama by pri tom mala byť. Tých 7 rokov, čo som vonku, mi ubehlo neskutočne rýchlo, ani som nestihla vnímať, ako vlastne moje deti dospeli.

Stále len čakáte na koniec turnusu, pol mesiaca žijete životom iných ľudí, v cudzej krajine, hovoriacej cudzím jazykom… Keď konečne príde vytúžený fajront, prídete domov a neviete, kam skôr skočiť… Za dva týždne, čo som preč z domu sa mi vždy nahromadí toľko záležitostí, ktoré musím vyriešiť, vybaviť, urobiť, že ani neviem, ako mi to voľno ubehne a musím zasa na turnus.

Áno, radšej by som pracovala nikde blízko domova, odrobila si 8 hodín a išla domov, ku svojej rodine. Ale viem, že toto prianie sa mi nesplní, pretože jediná moja šanca je zamestnať sa v opatrovaní, ktoré na Slovensku nie je vôbec zaplatené.

Žien ako ja je veľa a mnohé z nás vôbec v zahraničí pracovať nechcú. Núti ich k tomu zúfalá situácia na Slovensku. Sú to ženy, ktoré každý mesiac trhajú svoje srdcia na kusy, opúšťajú svoje domovy a rodiny, aby im vo svete zabezpečili aké – také živobytie. Opúšťajú svojich blízkych, lebo je to pre ne jediná šanca, ako sa zbaviť dlžôb, zaplatiť poplatky za bývanie, kúpiť deťom, čo treba.

A vláda si tlieska, ako pekne sa znižuje nezamestnanosť na Slovensku. A pán Veľký Šéf sa chváli pred kamerami, aký je Slovenský národ odolný, ako dokáže vyžiť z mála. Dokáže, pretože v každej rodine je niekto, kto chodí zarobiť do zahraničia, inak sa na Slovensku prežiť nedá.

A pán Veľký hovorca sa oháňa postihmi agentúr za vyberanie sprostredkovateľských poplatkov, hoci ani netuší, ako to vlastne funguje. Nevie, že pri opatrovateľkách platia celkom iné pravidlá. Pretože opatrovateľky v Rakúsku fungujú nie ako zamestnankyne, ale ako živnostníčky. Takže agentúra im nesprostredkováva zamestnanie, ale dohadzuje zákazku, za čo si samozrejme berie odmenu. Často krát väčšiu, než by si zaslúžila.

Ale ženy tú zákazku potrebujú, tak agentúre zaplatia, len aby im zohnala prácu. Mnoho krát z požičaných peňazí, čo ich uvrhne ešte do väčších problémov, než mali predtým.

Aj o tomto hovorte, milí páni novinári, lebo naši politici nemajú šajnu, ako funguje obyčajný ľud.

Vrátim sa ešte k spomínanému honu na agentúry. Áno, verím, že nie všetky sú seriózne a súhlasím s tým, že im treba klepnúť po prstoch a nastaviť nejaké pravidlá.

Skutočný problém je však aj inde. Starých a chorých ľudí pribúda a na Slovensku sa o nich nebude mať kto postarať. Zdravotné sestry, ženy po štyridsiatke, ale aj mladí ľudia odchádzajú do zahraničia. Kto môže, uteká z potápajúcej sa lode. Ale čo bude s tými, ktorí utiecť nemôžu?

Nezastávam sa agentúr, ani tých dobrých, ani tých zlých. Ale kým budú zúfalé ženy, ktoré sa potrebujú dostať von, budú fungovať aj agentúry a sprostredkovatelia práce, ktorí len využívajú, čo sa im ponúka. Keby nemali klientelu, tak by veľmi rýchlo zanikli, alebo vôbec nevznikli. A popri tých dobrých a serióznych agentúrach sa zvezú aj tie ktoré nie vždy jednajú s klientkami slušne a férovo. Pretože majú klientelu. Pretože je na Sk stále viac žien, ktoré sa potrebujú dostať k práci v zahraničí. Žiaľ 🙁