Prečo slovenské opatrovateľky odchádzajú do zahraničia? Pravda, o ktorej sa málo hovorí

Pôvodný článok vznikol v roku 2016. O desať rokov neskôr si kladiem otázku: Zmenilo sa niečo?

Keď sa hovorí o opatrovateľkách pracujúcich v Rakúsku alebo Nemecku, často sa riešia agentúry, provízie, podmienky či sprostredkovatelia.

Lenže skutočný problém je oveľa hlbší.

Tisíce slovenských žien totiž neodchádzajú do zahraničia preto, že chcú.

Odchádzajú preto, že doma nevidia inú možnosť, ako dôstojne uživiť seba a svoju rodinu.

Prečo ženy odchádzajú do zahraničia

Na Slovensku som pred odchodom do Rakúska pracovala vo fabrike.

Na tri smeny.

Často šesť dní v týždni.

S nadčasmi.

Bez nich som nezarobila ani 500 eur mesačne.

Bola to náročná práca, ktorá človeka fyzicky aj psychicky vyčerpávala. A hoci som bola vtedy mladšia, nočné smeny a neustály kolotoč práce ma doslova ničili.

Dnes si neviem predstaviť, že by som takto fungovala znovu.

A tak som odišla do Rakúska.

Nie preto, že by som túžila žiť v cudzej krajine.

Nie preto, že by som chcela byť ďaleko od rodiny.

Odišla som preto, že som potrebovala pracovať a normálne sa uživiť.

A v tom nie som sama.

Nie každá opatrovateľka chce pracovať v zahraničí

Za roky, ktoré som strávila v Rakúsku, som spoznala množstvo žien.

Ženy s odborným vzdelaním.

Ženy s vysokou školou.

Ženy, ktoré mali doma rodiny, deti, rodičov alebo vnúčatá.

A mnohé z nich mi povedali to isté:

„Keby som sa dokázala uživiť doma, nikdy by som neodišla.“

To je veta, ktorú v televíznych reportážach počuť len zriedka.

Často sa rieši, koľko si berie agentúra.

Koľko stojí sprostredkovanie.

Kto na tom zarába.

Lenže málokto sa pýta, prečo je vôbec toľko žien ochotných sadnúť do auta alebo autobusu a každé dva týždne opúšťať svoj domov.

Cena, ktorú platíme

Áno, v Rakúsku sa dá zarobiť viac.

Áno, pracovné podmienky bývajú často lepšie.

Áno, mnohé z nás si vytvoria s klientmi pekné vzťahy.

Ale každá minca má dve strany.

Cena za tento zárobok býva vysoká.

Nie je to len únava z cestovania.

Nie je to len život v cudzej krajine.

Je to pocit, že človek postupne stráca domov.

Že už nie je úplne doma ani tam, ani tu.

Pol mesiaca žije život niekoho iného.

V cudzom dome.

V cudzom jazyku.

V cudzom svete.

A keď konečne príde domov, snaží sa za dva týždne dobehnúť všetko, čo zameškal.

Vybaviť úrady.

Navštíviť rodinu.

Postarať sa o domácnosť.

Byť mamou.

Byť dcérou.

Byť partnerkou.

A skôr, než sa stihne poriadne nadýchnuť, musí znovu odísť.

Sú chvíle, ktoré sa už nikdy nevrátia

Najťažšie nie sú ani nočné služby.

Ani dlhé cesty.

Najťažšie sú chvíle, ktoré človeku utečú pomedzi prsty.

Narodeniny.

Rodinné oslavy.

Vystúpenia detí.

Prvé úspechy.

Prvé sklamania.

Obyčajné dni, ktoré sa zdajú nepodstatné, až kým nezistíte, že sa už nikdy nevrátia.

Keď som pracovala v Rakúsku, roky mi utekali neuveriteľnou rýchlosťou.

Niekedy som mala pocit, že som ani nestihla vnímať, ako moje deti dospeli.

A viem, že podobný pocit pozná veľa opatrovateliek.

Kto sa postará o slovenských seniorov?

Na Slovensku starneme.

Pribúda seniorov, ktorí potrebujú pomoc.

Pribúda rodín, ktoré potrebujú opatrovateľku.

No zároveň odchádzajú ľudia, ktorí by túto prácu mohli robiť.

Nie preto, že by nemali radi svoju krajinu.

Nie preto, že by nechceli pomáhať.

Ale preto, že aj oni potrebujú z niečoho žiť.

A kým bude práca opatrovateľky na Slovensku finančne podhodnotená, bude veľa žien hľadať lepšie možnosti za hranicami.

O desať rokov neskôr

Keď som tento článok písala v roku 2016, verila som, že sa situácia postupne zlepší.

Dnes, po desiatich rokoch, vidím, že mnohé problémy zostali rovnaké.

Stále poznám ženy, ktoré odchádzajú do Rakúska preto, aby splatili hypotéku.

Stále poznám ženy, ktoré opúšťajú svoje rodiny, pretože doma nenájdu prácu, z ktorej by dokázali vyžiť.

Stále stretávam ženy po päťdesiatke, ktoré si kladú otázku:

„Čo budem robiť, keď už nebudem vládať cestovať na turnusy?“

A stále počúvam tú istú vetu:

„Keby som sa dokázala uživiť doma, zostala by som doma.“

Možno sa zmenili čísla.

Možno sa zmenili vlády.

Možno sa zmenili niektoré pravidlá.

Ale jedna vec zostáva rovnaká.

Za každou opatrovateľkou pracujúcou v zahraničí je príbeh ženy, ktorá musela urobiť ťažké rozhodnutie.

Rozhodnutie medzi domovom a finančným prežitím.

A kým budú ženy postavené pred takúto voľbu, budú odchádzať.

Nie preto, že chcú.

Ale preto, že musia.

…

Prečítaj si tiež článok: Keď ťa samota na turnuse začne bolieť: ako ju zvládnuť bez toho, aby ťa zlomila

Ebook zdarma: E-book zdarma: AKO ZAČAŤ OPATROVAŤ

Ebook pre ženy bez veku:  Život na druhý pokus, po 50

Už si čítala knihu DENNÍK OPATROVATEĽKY ?