Smutné Vianoce

Je čas Vianoc, radosti a šťastia, ale ja som zažila zatiaľ najsmutnejšie Vianoce v mojom živote.

Robím opatrovateľku 4 roky. Myslím si, že to nie je až tak dlho, keď sú tu ženy, ktoré to robia aj 12-15 rokov. Pred tými klobúk dole.

Celé tie roky som mala stále jeden jediný strach, že niekto zavolá z domu, že sa niečo stalo. Niekde som počula, že sa nemá hovoriť v zápore, ale všetko vyjadriť v klade. To znamená, že som si mala priať, aby mi vždy z domu zavolali dobrú správu.

A presne to, čoho som sa obávala sa mi stalo. Ráno 14. decembra mi zavolala sestra, že mamu zobrala záchranka a asi pol hodinu na to, že po ceste aj zomrela. Bola to pre mňa hrozná správa. Keby som mala k dispozícii vrtuľník, aby som bola do hodiny doma, chcela by som ho zaplatiť.

Chcela som byt okamžite doma, pri mojej mame.

Našťastie, rodina u ktorej pracujem, ma podržala a mohla som hneď vycestovať. A moja skvelá kolegyňa zavolala najbližší taxík a cestovala po 3 dňoch naspäť do práce.
Bývala som s mamou 3,5 roka. Prichýlila ma po tom, čo ma môj exmanžel pobalil a opýtal sa ma, čo s tými krabicami v obývačke. Boli sme si jedna druhej oporou. Mama bývala 10 rokov sama vo veľkom dome a tak bola šťastná, že bude mať niekoho pri sebe. Po pol roku sa nasťahovala ku mne aj moja dcéra a syn. A tak sme si navzájom spríjemňovali život.

Mame sa vrátil úsmev a bola šťastná. Tešila sa keď som prišla domov z turnusu, vždy som jej niečo dobré kúpila, ona mi na oplátku zapálila do krbu, aby som sa dobre vyhriala.

Jeden deň som vždy preležala na gauči v pyžame. Na ďalší deň už som fungovala normálne. Navariť, poupratovať, povybavovať, kontroly u lekára s mamou, predpísať lieky, nakúpiť minerálky, trvanlivé mlieko, aby ho mohla liať aj mačke, na čo som sa veľmi hnevala, ale aj tak jej ho mama vždy dávala.

Keď som odchádzala, vždy mi poďakovala za opateru, za raňajky, obedy, za všetko. Ja som to robila pre ňu rada a nezištne.
A teraz odišla, bez rozlúčky, bez toho, aby som len tušila, že už ju živú neuvidím. Bude mi chýbať, ale život ide ďalej, aj ja musím fungovať ďalej. Jedno, ale viem určite, že teraz keď sa vrátim z turnusu už mi nepovie “Tu ši dzifče, už som ce čekala, maš napalene, žeby ši mala ceplo”.

Ak ešte máte mamy, choďte ich navštíviť ako často len môžete, oni Vás čakajú. A poďakujete im, lebo nikdy neviete, či bude ešte príležitosť.

OPATROVATEĽKA  ALENA

Zažili ste aj Vy príbeh o ktorý sa chcete podeliť?

Napíšte mi na email:

marta.kluchova@gmail.com