Rozhovor pre Týždeň

Každá opatrovateľka je iná a každá svoju prácu vníma inak. V tomto rozhovore pre Týždeň som opísala moje pocity a myšlienky s ktorými nemusí každý súhlasiť. Ak sa svojimi vyjadreniami niekoho dotknem, vopred sa ospravedlňujem.

Ako dlho ste opatrovateľkou a kde všade ste ako opatrovateľka pracovali?

Začínala som v roku 2011 v Nemecku, na pobreží Baltského mora. Pracovala som tam ako zamestnanec slovenskej agentúry. Neskôr som odišla pracovať do Rakúska, na rakúsku živnosť. V Rakúsku som pracovala sedem rokov.

Kedy sa oplatí robiť v zahraničí opatrovateľku a kedy už nie?

To samozrejme záleží od honoráru, aký si vie dohodnúť. Ale aj od okolností. Ak má žena malé deti a niekoho, kto sa finančne postará o rodinu, radšej sa uskromní doma s nižším platom. Kdežto slobodná, alebo staršia žena s odrastenými deťmi, často ide tam, kde lepšie zaplatia. Predpokladám, že každá z nás pracuje pre peniaze a každá si musí sama zvážiť, čo je pre ňu v jej situácii výhodnejšie.

Ak sa ale pýtate, či sa oplatí chodiť do zahraničia tak, ako trebárs pred pätnástimi rokmi, tak absolútne nie. Platy opatrovateliek z bývalého východného bloku sa na západe veľmi smerom hore nedvíhajú. Na Slovensku platy postupne rastú a prídavky na deti konečne tiež trocha porástli, tak predpokladám, že ten rozdiel sa bude časom vyrovnávať. Ale ak je opatrovateľka šikovná a ovláda dobre jazyk, ešte stále si vie v zahraničí zarobiť viac, ako na Slovensku.

A ak má na turnuse popri svojej práci aj nejaký voľný čas, vie si privyrobiť aj na diaľku cez internet. Dnes už je veľa možností.

Akými fázami ste si v živote prešla ako opatrovateľka?

Začínala som s nadšením a predstavami, ktoré sa dosť líšili od skutočnosti. Asi po troch rokoch som začala premýšlať, čo a kam ďalej, asi po piatich rokoch som už bola celkom slušne vyhorená, na koniec som vydržala osem rokov, ale ten posledný rok som už chodila do zahraničia veľmi sporadicky, skôr som sa snažila zarobiť si niečo doma. Nakoniec to osud zariadil tak, že som zostala na materskej. Dnes stojím opäť na križovatke. Turnusy už pre mňa neprichádzajú do úvahy, keďže mám malé dieťa a navyše sa starám doma o mamu. Preto moja ďalšia cesta zrejme bude realizovať sa ako virtuálna asistentka.

Čo bolo pre vás najťažšie?

Odlúčenie od rodiny, prispôsobovanie sa ľuďom. ktorí boli pre mňa cudzí a prispôsobovanie sa životu v cudzej rodine a krajine, ich zvyklostiam… Pocit, že nežijem svoj život, ale život ľudí, o ktorých som sa starala a ich rodín, že mi zatiaľ doma niečo dôležité uniká… Odchody na turnus a v začiatkoch aj jazyk.

Aký bol váš najsilnejší zážitok práce opatrovateľky?

Ťažko povedať. Bola to práca, nie zážitkový pobyt. Aj keď zážitky boli všeliaké. Smutné aj vtipné. Bola som pri umierajúcom človeku, aj pri 90 ročných manželoch, ktorí jeden bez druhého nevedeli dýchať, pri lakomom klientovi, kde chladnička bola viac prázdna, ako plná, aj pri panej, ktorá ma brávala do reštaurácií, na návštevy, dokonca ma vzala aj na koncert. Bola som v rodinách, kde som musela okolo klienta robiť všetko, (hygienu, prezliekanie, kŕmenie…), ale aj pri samostatných klientoch, kde som plnila len úlohu spoločníčky.

V rodinách, kde okolo klienta veľa práce nebolo, ale o to viac som tam musela variť a starať sa o domácnosť. U jedného klienta aj o psíka. Bola som vo Viedni, v menších mestách aj malých dedinkách, všade som sa musela naučiť pohybovať. Ani neviem povedať, čo bolo mojim najsilnejším zážitkom. Bola to pre mňa práca. Zážitky zbieram skôr z bežného života, mimo práce.

Akej najvzácnejšej hodnote vás práca opatrovateľky naučila?

Pokore a zároveň sebaúcte. Pred nikým sa neponižovať ale ani nepreceňovať. Nepohŕdať nijakou prácou a občas vziať aj tú menej platenú, ak ma niekam posunie a dá mi skúsenosti. A vážiť si čas. Čím viac času som trávila v zahraničí a v práci, tým viac som si vážila čas strávený doma, alebo tam, kde som chcela byť a s ľuďmi, s ktorými mi bolo dobre.

Čo všetko je a čo nie je opatrovateľská služba? Kde je hranica medzi zdravotnou starostlivosťou a  sociálnou  pomocou opatrovateľky?

Opatrovateľka, ak nemá zdravotnícke vzdelanie, smie robiť iba opatrovateľské činnosti. Nesmie robiť nijaké zdravotnícke a ošetrovateľské úkony. Dokonca v Rakúsku ani slovenská zdravotná sestra nesmie robiť ošetrovateľské činnosti, pokiaľ na to nemá v Rakúsku vybavené písomné oprávnenie.

Medzi opatrovateľské činnosti patrí, hygiena klienta (umývanie, kúpanie, prezliekanie), starostlivosť o stravu, kŕmenie, ak to stav klienta vyžaduje a tiež starostlivosť o dodržiavanie pitného režimu, jednoduché domáce práce, potrebné k hygiene a pohodliu klienta, ďalej je tam starostlivosť o denný program klienta, ako čítanie, pozeranie televízie, rozprávanie sa a prechádzky s klientom, alebo rôzne iné činnosti, ktoré rád robí… Niekedy opatrovateľka sprevádza klienta k lekárovi, po úradoch, alebo sa o neho chodí starať do nemocnice…

Podanie liekov, len ak sú nadelené v dávkovači, o čo sa stará buď príbuzný klienta, alebo pracovníci lekárne. Opatrovateľka sama deliť lieky nesmie a ani svojvoľne podať akékoľvek lieky, ktoré klient nemá predpísane.

Taktiež by nemala robiť pedikúru a manikúru, aby sa nestalo, že nechtiac klienta poraní. Na tieto činnosti sú vyškolené pracovníčky a opatrovateľka si chráni vlastný zadok, ak tieto činnosti, na ktoré nie je oprávnená, robiť odmietne.

Mnoho krát to chce veľkú dávku odvahy a asertivity, lebo klienti a ich príbuzní často krát nevedia, čo opatrovateľka robiť smie a čo nesmie a vyžadujú od opatrovateľky napr. pichať injekcie na riedenie krvi, alebo ošetrovať rany a iné…

Čítal som vaše vyjadrenia, v ktorých hovoríte, že „nie ste len opatrovateľkou, nedajte sa zaškatuľkovať“. Čím ste ešte, keď nie ste len opatrovateľkou?

Mňa vždy veľmi mrzí, keď niekto povie, že opatrovateľky sú len utieračky zadkov.  Je to ponižujúce ako pre opatrovateľku, tak aj pre opatrovaného klienta. Opatrovanie je krásna, aj keď ťažká práca a kto ju nerobil, netuší, čo všetko to obnáša. Okrem toho utierania zadkov samozrejme. Veď aj to musí niekto robiť a nikdy nevieme, či aj my to raz od niekoho nebudeme potrebovať. Netreba to znevažovať.

Ale každý klient a každý človek je iný, nie u všetkých toto treba robiť a je kopec ďalších činností, ktoré musí opatrovateľka vedieť a zvládať.

Tým vyjadrením, že nie sme len opatrovateľky som ale hlavne myslela to, že túto prácu robia ženy rôznych profesií. dokonca aj vysokoškolsky vzdelané. A túto prácu robia ženy, ktoré sú niekoho manželky, partnerky, mamy, priateľky. Majú svoju prácu, ale aj svoje životy, sny plány… Nie každá má ambície zostať pri tejto práci navždy. Pre mnohé je to prestupná stanica, životná etapa, alebo odrazový mostík, k niečomu inému.

A hlavne som tým chcela povedať, že ľudia v nás vždy vidia to, ako sa my samé vidíme. Ak si je opatrovateľka vedomá svojich schopností, ďalej sa vzdeláva a pracuje na sebe, váži si seba samú a je hrdá na svoju prácu, vážia si ju aj klienti a iní ľudia a vždy v nej uvidia viac, než len tú utieračku.

Na Slovensku často poskytujeme a budujeme sociálne služby, v akých by sme sami na konci dňa nechceli byť. Toto dokazuje aj prieskum medzi občanmi Slovenska, kde až 93% z nás by chcelo dostávať podporu v domácom a prirodzenom prostredí. Prečo sa ľudia boja dožívať v zariadeniach sociálnych služieb? Nedokážu im nahradiť domov?

 V tomto sú západné krajiny ďaleko pred nami. Sociálne zariadenia tam majú o dosť vyššiu úroveň.  Ale aj tam ľudia väčšinou radšej dožívajú doma, medzi svojimi a tam, kde sú zvyknutí. Pokiaľ to je aspoň trocha možné. Doma je doma a rodinu nijaké zariadenie nenahradí.

Aké trendy v opatrovateľstve sú dnes považované za najmodernejšie? Presadzuje sa opatrovanie v domácom komunitnom prostredí viac ako v zariadeniach sociálnych služieb?

Nemyslím, že v tomto sú nejaké trendy. Je to veľmi individuálne a v každej rodine to záleží od rôznych faktorov. Niekedy sa zdravotný stav klienta zhorší natoľko, že už je domáca starostlivosť nezvládnuteľná, niekedy nemá kto opatrovať, ale aj klienti sú rôzni, nájdu sa aj takí, ktorí chcú ísť do nejakého zariadenia.

Koľko máme na Slovensku opatrovateliek a o koľko ľudí sa starajú?

Presné čísla netuším, ale viem, že na Slovenku nás je málo a bude nás málo, kým sa viac oplatí dochádzať za prácou do zahraničia.

Prečo je potrebných stále toľko opatrovateliek hlavne v západnom svete? Je to  dôsledkom oslabenia rodinných medzigeneračných väzieb?

Skôr to asi bude dôsledkom toho, že populácia starne a vek odchodu do dôchodku je vysoký, takže často krát keď už rodič potrebuje opateru, potomok ešte musí chodiť do práce a hľadať niekoho, kto by sa o jeho rodiča postaral.

Akým spôsobom sa zmenila opatrovateľská služba za posledných 30 rokov na Slovensku?

K horšiemu. Dlhoročné opatrovateľky, ktoré neodišli do zahraničia, ale zostali opatrovať na Slovensku, postupne odchádzajú do dôchodku a mladé ženy u nás nič veľmi nemotivuje túto prácu robiť. Keď to aj niektoré robiť chcú, tak radšej v zahraničí, kde je to stále ešte lepšie ohodnotené. Verím, že postupne sa to bude meniť a že ženy budú odchádzať opatrovať do zahraničia menej.

Ste autorkou niekoľkých popularizačných kníh o opatrovateľstve, vašou najnovšou publikáciou je Denník opatrovateľky. O čom v knihe píšete a pre koho je určená?

Najnovšia by som ju nenazvala, písala som ju v roku 2017, keď som ešte chodila aktívne opatrovať do zahraničia a od vtedy sa toho v mojom živote dosť zmenilo. Písala som ju na turnusoch popri práci a je určená pre ženy, ktoré opatrujú v Nemecky hovoriacich krajinách, alebo pre tie, ktoré táto cesta láka. Dala som do nej moje skúsenosti, zážitky, myšlienky, všetko, čím som vtedy žila.

Originál článku si môžete prečítať tu: www.tyzden.sk/rozhovory