Posledné Vianoce

Vianočné sviatky, čas lásky a pokoja. Pre opatrovateľky často krát čas nepokoja a sporov.

Keďže Vianočné sviatky sú v rovnakom čase, či v Bratislave, či v Košiciach, či vo Viedni, treba  sa vedieť pochopiť. Keď jedna robí Vianoce, tak kolegyňa by mala odpracovať  Silvestra a Nový rok. Nuž, ale niekedy  je to veľmi ťažko. Tak i ja som sa stretla s nepochopením a robila som jeden rok Vianoce i Silvestra a  další rok tiež.
Babke to bolo vhod a tešila sa, že budeme spolu.

Rok predtým  babkin syn navrhol,  že prinesie Vianočný obed z hotela. Tak aj bolo. Objednal a priniesol  hovädzie mäso na šťave – pre nás síce  zvláštne – na Štedrý večer, ale bolo to jeho rozhodnutie a bolo to chutné, tak sme to tak prijali.

S babkou sme si pochvaľovali a ďakovali synovi, že dobre objednal. On bol s nami na Štedrý deň a jemu rovnako dobre chutilo.

Čas plynul rýchlo, blížili sa druhé Vianoce, babke sa už schyľovalo k 90-ke a babkin syn zase  navrhol, že objedná jedlo z hotela. Babka súhlasila, že fajn bude. Nuž, ale medzitým sa babke aj časom zhoršoval zdravotný stav. No ona nebola ten typ ustonanej babky, vedela sa nad tým povzniesť.  Striedačka samozrejme povedala, že ona nebude Vianoce robiť. Takže na mňa čakala.

Služba mi začala  tesne pred Štedrým dňom. Večer prišiel babkin syn a sa pýta:

„Čo budete na Štedrý deň mať na večeru?“

Hoci pretým navrhoval, že on prinesie hotové jedlo. Ale už predpokladal, že ktovie, či
babka dožije?
Tvárila, som sa, že nevadí, že  na večeru urobím zemiakový šalát a rybu, že  jeho mama súhlasí.

„Fajn, dobre“, povedal a odišiel do služby.

Babka mala už svoje zdravotné problémy, ale živo sa zaujímala, čo potrebujeme, čo bude a či pôjdeme stromček kúpiť do Baumaxu?
Povedala som, že nie je treba, že veď máme krásne vetvičky z jedličky a veľkú zardiniéru – misu. Tam to nadekorujem, pripravím … a tak aj bolo.

Vetvičky boli krásne, husté, svieže- z jedličky. Dala som strieborné guľky, babka Mária si také želala a elektrické sviečky. Večeru som pripravila, nadekorovala, vyzdobila. Mária mala rada strieborné príbory, vianočné servítky. Všetko bolo, ako malo byť.

Sviatočne oblečené, vyčesané, sadli sme k sviatočnému stolu.
Večera jej chutila, výzdoba sa jej páčila, pomodlili  sme sa – zaspievali  Stille Nacht, heilige Nacht. Po večeri jej rodina volala – tešila sa, chválila, že pekne máme prestreté a vyzdobené a chutilo jej. Sviatočné ďalšie dni prebehli tak isto, s ňou v pohode.

Bolo po sviatkoch a prišiel do obývačky drahý syn babkin,  sadol si a hovorí:

„No, je po sviatkoch – a ja som si celkom myslel, že ty sa sviatkov nedožijes…“

Moja klientka – chudinka, pozerala naňho, čo  to hovorí.  Ona bola v poriadku, nebola dementná, alebo niečo podobné.  Všetko si dobre uvedomovala a keď odišiel, na mňa sa  obrátila s otázkou:

„To čo bolo, to čo hovoril?“

Do večera si to opakovala a to ju dosť zobralo, chudinku. Dva týždne po Novom roku zomrela.

Ja som bola rada, že sme spolu prežili  v pohode,  pekne, spoločne  a pre ňu  posledné  Vianoce.

Opatrovateľka Jana

Zažili ste aj Vy príbeh o ktorý sa chcete podeliť? Napíšte mi: marta.kluchova@gmail.com