Kým je človek mladší, myslí si, že po päťdesiatke sa už len „dožíva“. Že človek má všetko dôležité za sebou – deti, prácu, sny… a ostáva len nejako prežiť tie roky, ktoré ešte prídu. Aj ja som si to myslela.
Omyl. Dnes viem, že práve po päťdesiatke sa dá začať žiť nanovo – možno tichšie, pomalšie, ale zato múdrejšie a s väčšou vďačnosťou.
Mladšie roky sú ako preteky. Bežíš, robíš, staráš sa, nestíhaš. Ale po päťdesiatke sa niečo zmení.
Zrazu máš pocit, že už nemusíš nikomu nič dokazovať.
A že to, čo si prežila – aj to dobré, aj to zlé – bolo dôležité. Že každý pád, každá strata, každý nový začiatok ťa niekam posunul.
Nie je to o vráskach, ale o pokoji, ktorý z nich vyžaruje. Nie je to o tom, že starneme, ale že dozrievame.
Možno si prešla rozvodom. Možno ťa zradilo zdravie. Možno máš pocit, že si stratila smer.
Ale práve teraz môžeš objaviť niečo, čo si doteraz odkladala – svoju tvorivosť, odvahu, ticho, samotu, alebo túžbu robiť veci inak.
Niektoré ženy začnú maľovať,
niektoré si konečne oddýchnu…
Ja som po päťdesiatke začala úplne novú kapitolu – odišla som po rokoch z Rakúska, aby som sa mohla postarať o malého syna a o starnúcu mamu, pričuchla som k práci virtuálnej asistentky…
Stále som opatrovateľka, ale aj mama a žena, ktorá ešte stále verí v nový začiatok.
Päťdesiatka nie je koniec mladosti. Je to koniec neistoty.
Je to obdobie, keď si uvedomíš, že nemusíš mať všetko – stačí mať pokoj.
Že nepotrebuješ byť dokonalá, stačí byť úprimná sama k sebe.
A že život po päťdesiatke môže byť plný farieb, ak si ich dovolíš znovu objaviť.
Ak cítiš, že potrebuješ nový impulz, začni malým krokom.
Niečo sa nauč, niečo zmeň, alebo si jednoducho dopraj deň len pre seba.
Pretože život po päťdesiatke nie je o prežití – ale o prebudení.
Kniha:
DENNÍK OPATROVATEĽKY
Som žena ako vy. Na Slovensku mama, v Rakúsku opatrovateľka, žijúca cudzí život.
V tejto knihe nájdete mnohé opatrovateľské zážitky, myšlienky, smútky aj radosti. Nazrite do knihy a ja vám sľubujem, že so mnou budete plakať aj sa smiať a že sa v nej mnohé nájdete.
