Ak bojuješ, možno prehráš, ale ak nebojuješ, už si prehral

Autor: Opatrovateľka Vierka

…

Pred ôsmimi rokmi som ovdovela a zostala bez práce, teda nezamestnaná…

Jedného dňa mi z Rakúska zavolala moja kamarátka, ktorá poznala moju situáciu, či by som nechcela robiť opatrovateľku v Rakúsku – s ňou sa striedať… Zasmiala som sa potichu: “haha…, ako robiť!? Veď ja neviem jazyk, teda po Nemecky…?! Ale ona trvala na tom, že ja sa naučím, že som šikulka a podobne.
Teda, súhlasila som, ale s maličkou dušičkou. Vážne som sa zamyslela… ako ja sa budem dorozumievať!?

Nástup bol hneď o týždeň, miesto činu, Graz. Ešte mi popísala, ako, kade a kde prestúpiť, nastúpiť, vystúpiť, teda, 6 krát prestúpiť (aj s električkami).

Keď som prišla do rodiny, prvá otázka bola, či viem rozprávať? Spýtala sa má babka, aj dve dcéry (staré dievky- 60 a viac ročné). Nuž, ja som veselý človek, využila som svoj talent, aj muzikálne schopnosti. Odpovedala som, že áno, ale veľmi málo, no zato viem tancovať, spievať a mám rada vážnu hudbu. Vedela som od kamarátky, že babka má rada hudbu.

Stále som sa usmievala a babke som sa veľmi páčila. Povedala: “Macht nicht, ich werde lernen Sie”. Kamarátka mi preložila a bolo jasné, že mám prácu. Na šťastie, babka nebola chorá, nepotrebovala opatrovateľku, len spoločníčku.

Každý večer sme si sadli za stôl a keďže ona bola bývalá učiteľka, začala sa pre mňa škola. O pol roka som už rozprávala príbeh o mojom živote návšteve a o vážnej hudbe sme sa bavili, ako po Slovensky. Nikto neveril, kto tam prišiel na návštevu, že som tam taký krátky čas, keď mám aj prízvuk správny. Hudobníci sa skôr naučia prízvuk, ako rozprávať, majú dobrý sluch..

Nakoniec som tam bola 5 rokov, až kým nezomrela..
Teda, moja prvá skúsenosť s opatrovaním, bola celkom fajn.

Potom nasledovala ďalšia moja skúsenosť, ale diametrálne odlišná od tej prvej..

Našla som si ďalšiu prácu  v Amstettene. Nakoľko som už bola zdokonalená v jazyku, tak som išla s elánom, že mňa už nič nemôže zaskočiť, alebo prekvapiť. Myslela som, že mám skúsenosti, tak čo ma môže zlomiť!? Lenže v tejto rodine to bolo úplne iné a oveľa horšie.

Keď som prišla k pacientke- bývalej alkoholičke, po mozgovej príhode, tak to bola iná káva…

Prvý dojem: nedá sa ani popísať… Pozdravila, predstavila som sa a hneď studená sprcha, vraj, prečo sa smejem!? Lebo ona nechce, aby som sa usmievala. Keďže ja som smejko, tak som neverila, že to myslí vážne!? Ja som pozitívny človek a tá žena, mala negatívny pohľad, až nepríjemný.. Totálna ľudská troska, unavená zo života.

Myslela som, že ja to zvládnem, keď mi každý vraví, že som silná osobnosť, ale mýlila som sa… nedalo sa. Aj keď som sa ako som sa snažila. V kuchyni som musela byť, lebo ona sa tam zdržiavala, aj televízor tam pozerala, ale mne povedala, že ja nesmiem sedieť, musím si nájsť stále nejakú robotu... Ale pri nej v kuchyni musím byť, aby nebola sama.

Moja klientka bola na vozíčku. Brala silné lieky a stále chcela, aby som jej naliala vína, že víno nieje alkohol. Vypila za poobede aj sedmičku vína. V noci bola už po tabletkách a víne nadrogovaná. Vykrikovala celú noc: “Pomóóóc!!!” Proste, mala halucinácie. Cez noc som raz počítala, 12 krát som bola pri nej, niekedy aj viac, čo už som nerátala..

Za 2 týždne som myslela, že má odvezú na psychiatriu, že to psychicky nezvládnem. V kuchyni sedela, keď som mala pauzu a pozerala na hodiny, ktoré boli na stene pred ňou. Keď som prišla k nej o minútu neskôr, tak hysterický spustila plač, že ju nechávam samu. Mne sa nechcelo veľmi ku nej nazad.

V noci som vôbec nespala. Jej stačilo 2 hod. pospať a to večer zaspala, kým som ja musela ešte veľa vecí porobiť. Vydržala som dva turnusy a viac som sa ku nej nevrátila.

Tak, to bola moja druhá skúsenosť, verím, že posledná-taká zlá, lebo aj v Rakúsku sa nájdu dobrí ľudia a aj dobrí klienti.

Moje motto je:

AK BOJUJEŠ, MOŽNO PREHRÁŠ, ALE AK NEBOJUJEŠ, UŽ SI PREHRAL.

Opatrovateľka Vierka.

Máte aj Vy svoj opatrovateľský príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť? Napíšte mi na email: marta.kluchova@gmail.com