Deň, ktorý sa navždy zapísal do smutnej opatrovateľskej histórie

Nevyžívam sa v šírení katastrofických správ. Naopak, vyhýbam sa im. Nepozerám telku a nestýkam sa s ľuďmi, ktorých jediná téma rozhovoru je: „To je strašné.“ A keď už musím, tak sa aspoň snažím otočiť rozhovor na niečo pekné, lebo ako vieme, čomu dávame pozornosť, to rastie.

Pred týmto ale nemôžem strčiť hlavu do piesku a tváriť sa, že sa ma to netýka. Pretože sa ma to veľmi týka. Mohla som to byť ja, alebo niekto z mojich blízkych, či známych a aj keď tomu tak nie je (vďaka Bohu), týka sa ma to, pretože sme všetky opatrovateľky na jednej lodi.

Už druhý deň čítam na fb články o tej hroznej nehode a aj komentáre ľudí a rozum sa mi zastavuje nad niektorými komentármi. Je mi fakt smutno, z toho, čo niekto dokáže napísať. Vraj: „Vybrali si to sami, lebo sa nedokázali doma uskromniť, išli za peniazmi…“ Je mi z toho zle. A len ma to ešte viac utvrdilo v tom, že ten kto nikdy nerobil prácu opatrovateľky, nevie si ani len predstaviť, čo to obnáša, rovnako ako ten, kto nikdy nechodil za prácou do zahraničia, aby uživil rodinu.

Aj preto píšem. A volám aj vás milé kolegyne opatrovateľky, píšte tiež a zdieľajte svoje opatrovateľské príbehy. Čo na tom, že nie ste spisovateľka. Ani ja nie som. Ale treba aby sa o nás vedelo, aby ľudia čítali naše príbehy o tom, prečo sme v zahraničí, čo nás donútilo opustiť rodinu a Slovensko a čo nás núti každé dva týždne sadať do auta a riskovať život.

Píšte o svojej práci, o tom, čím si prechádzate počas turnusu, píšte o svojich pocitoch, myšlienkach… , píšte o tom, čo vám bráni vrátiť sa pracovať na Slovensko. Nech ľudia vedia…

A ak sa vám nechce písať, tak aspoň rozprávajte. Kričte do sveta. Nech to počujú aj na tých najvyšších miestach, kde majú moc s tým niečo urobiť!

Ja tú moc nemám, tak aspoň píšem…