14.10. 2017 Deň ako každý iný. Zdanlivo. V tento deň sa v opatrovateľskom svete zastavil čas a zaplakal každý, kto nemá srdce z kameňa a koho aspoň trochu zaujíma náš opatrovateľský svet. Cestou z pracovného turnusu, z Rakúska, pri tragickej autonehode zahynulo šesť opatrovateliek a vodič, ktorý ich viezol. Siedma opatrovateľka podľahla ťažkým zraneniam v nemocnici.
Už sú to tri roky a v opatrovateľskom svete sa od vtedy nič moc nezmenilo.
…
16.10.2017
Milé opatrovateľky a opatrovatelia, vodiči a všetci, ktorých zaujíma náš opatrovateľský svet. Sedím za počítačom a snažím sa vypotiť nejaký status, no slová neprichádzajú. Zapálila som sviečku, čumím „doblba“ a myslím so slzami v očiach na tie žienky aj na ich vodiča. Bol to vraj veľmi slušný a zodpovedný šofér, neesemeskoval počas jazdy, neriskoval… Modlím sa za nich, plačem a dúfam, že smrť si už svoj podiel medzi opatrovateľkami a vodičmi vybrala.
Väčšina tých žien mali doma deti, alebo niekoho, o koho sa starali. A každý z nich mal iste doma niekoho, kto ho čakal. Neviem, čo sa tam stalo, možno bol vodič unavený a zaspal, možno mu prišlo zle, možno to zavinilo niečo celkom iné, netuším, ale jedno viem. Ani jeden z nich nešiel do sveta s tým, že sa už nevráti. 8 ľudí sa už nikdy nevráti domov ku svojim rodinám.
Roky snívam o tom, že sa stane nejaký zázrak, že sa na Sk zmenia pomery a nebudeme už musieť chodiť zarábať kade-tade po svete, aby sme mohli normálne žiť so svojimi rodinami… A keď sa niečo takéto stane, hovorím si, kto vie, či sa toho dožijem…
Nevyžívam sa v šírení katastrofických správ. Naopak, vyhýbam sa im. Nepozerám telku a nestýkam sa s ľuďmi, ktorých jediná téma rozhovoru je: „To je strašné.“ A keď už musím, tak sa aspoň snažím otočiť rozhovor na niečo pekné, lebo ako vieme, čomu dávame pozornosť, to rastie.
Pred týmto ale nemôžem strčiť hlavu do piesku a tváriť sa, že sa ma to netýka. Pretože sa ma to veľmi týka. Mohla som to byť ja, alebo niekto z mojich blízkych, či známych a aj keď tomu tak nie je (vďaka Bohu), týka sa ma to, pretože sme všetky opatrovateľky na jednej lodi.
Už druhý deň čítam na fb články o tej hroznej nehode a aj komentáre ľudí a rozum sa mi zastavuje nad niektorými komentármi. Je mi fakt smutno, z toho, čo niekto dokáže napísať. Vraj: „Vybrali si to sami, lebo sa nedokázali doma uskromniť, išli za peniazmi…“ Je mi z toho zle. A len ma to ešte viac utvrdilo v tom, že ten kto nikdy nerobil prácu opatrovateľky, nevie si ani len predstaviť, čo to obnáša, rovnako ako ten, kto nikdy nechodil za prácou do zahraničia, aby uživil rodinu.
Aj preto píšem. A volám aj vás milé kolegyne opatrovateľky, píšte tiež a zdieľajte svoje opatrovateľské príbehy. Čo na tom, že nie ste spisovateľka. Ani ja nie som. Ale treba aby sa o nás vedelo, aby ľudia čítali naše príbehy o tom, prečo sme v zahraničí, čo nás donútilo opustiť rodinu a Slovensko a čo nás núti každé dva týždne sadať do auta a riskovať život.
Píšte o svojej práci, o tom, čím si prechádzate počas turnusu, píšte o svojich pocitoch, myšlienkach… , píšte o tom, čo vám bráni vrátiť sa pracovať na Slovensko. Nech ľudia vedia…
Ja tú moc nemám, tak aspoň píšem…
Ilustračné foto, zdroj: „©Samphotostock.cz
Kniha:
DENNÍK OPATROVATEĽKY
Som žena ako vy. Na Slovensku mama, v Rakúsku opatrovateľka, žijúca cudzí život.
V tejto knihe nájdete mnohé opatrovateľské zážitky, myšlienky, smútky aj radosti. Nazrite do knihy a ja vám sľubujem, že so mnou budete plakať aj sa smiať a že sa v nej mnohé nájdete.