DEDUŠKO/ z knihy: Nesnívaj, drž sa pri zemi

Z knihy: Nesnívaj, drž sa pri zemi

Prišiel 21. júl, deň, kedy som zas odchádzala z domu. Teraz ale ďalej, ešte som tak ďaleko od domova nebola.

Ak mám hodnotiť krajinu, tá je v Rakúsku všade krásna, ale tu vo Voralbergu je ešte krajšia.

Na stanici po vystúpení z vlaku hľadám mladú dámu, moju striedačku. Podľa fotky na fb by mala byť blond. Už ma zbadala a máva na mňa. Zvítali a hlavne zoznámili sme sa. Pýtam sa na všetko, čo s touto prácou súvisí. Ešte sme trochu pocestovali autobusom a boli sme v cieli.

Vojdeme do dvora, prvé čo som zbadala – banánovník, krásne veľký a všade plno kvetov. To milujem, určite sa tu budem cítiť dobre, ako doma. Poznáte to, keď šteklenie v bruchu pripomína motýle.

Na dvore sedel deduško a vyhrieval sa. Pristúpim k nemu, pozdravím a pohladkám ho po líci, v momente sa mu oči rozosmiali, usmial sa na mňa a hovorí:

“Haloo, vitaj už ťa tu čakám, povedz mi ako sa voláš? Ja som Artúr a ty?”

Usmejem sa a podám mu ruku a pomaly mu poviem:

“Moje meno je Marta, ďakujem za milé privítanie.”

Tak toto bol bonbónik, ešte ani raz sa mi to nestalo. Skôr sú utiahnutí, alebo zvedaví, alebo len jednoducho čakajú, aké čudo budú musieť vo svojom okolí obchádzať. Moja striedačka sa len usmiala a hovorí mi.

“Toto budeš mať často, téma dňa. Jednoducho dedo je vo svojom živle.”

Vošli sme do domu, dedko sa bral za nami a chcel o všetkom byť informovaný. Tam ma čakali ostatní členovia rodiny, zvítala som sa, predstavila a povedala som odkiaľ pochádzam. Potiaľ by bolo všetko v poriadku, uvidím ako bude neskôr. Ešte ma striedačka oboznámila so všetkým, ukázala čo a ako no a neskôr odišla domov.

Zostala som sama, pripravila som si svoju izbu, do vtedy o dedka sa staral jeho syn. Prečítala som list od svojej striedačky, vyložila som si veci z kufra, prezliekla som sa a šla som za dedkom. Rodina ma prijala milo, musím povedať, cítila som sa a cítim ako člen rodiny.

Dostala som do opatery 94 ročného deduška. Jeho pohľad bol veselý a oči – tie sa mu smiali aj keď sa on nesmial. Podarený dedko, stále mi ukazoval na prstoch šestku, pýtam sa ho čo to znamená, zasmeje sa a povie:

“Toľko mi ešte chýba do 100-vky. Tu v obci som najstarším občanom, ale máme aj najmladšieho starostu.”  Spolu sme sa zasmiali.

Pomaly, ale iste som sa zoznamovala so všetkým čo k svojej práci potrebujem. Je horúce leto aj tu, preto chodíme na vychádzku už o deviatej. Pred desiatou je celkom príjemne, prejdeme sa po okolí a rozpráva mi, kto kde býva. Neskôr sedí dedko v tôni slnečníka, len nohy po kolená si opaľuje. Mám pocit, že je to dieťa slnka. Zadrieme, protéza zubná sa mu vysunula, smiešny pohlad. Alebo len tak sa obzerá na vôkol.

…

Dnes je pondelok, popoludní mám voľno, rozmýšľam kam v tejto horúčave mám ísť. Ešte to tu nepoznám, rada by som vybehla aj na kopec… odrádza ma však páľava. Prišiel dnes dedov syn skôr domov a hovorí mi.

“Dnes je krásne vezmeme ťa na výlet do Bregenzu a na Bodenske jazero a okolie, súhlasíš?”

Akoby nie, veď už mám pípeť aká som zvedavá. Srdce mi poskočilo od radosti, no nedala som na sebe nič znať, aj tak by som sa tam v živote nedostala. Nasadli s manželkou do auta, ja som sedela vedľa vodiča a počúvala výklad o všetkom, čo sme cestou stretli. Ukázali mi kláštor minoritiek, boli sme v Lechu, to je zimné lyžiarske stredisko pre vyvolených a veľmožov, pre modrú krv ako sa povie.

Vzali ma do predajne aj do výrobne syrov, toľko syrov som ešte nevidela na kope, aj sme ochutnali. Navštívili sme predajňu súkromnej kozmetiky, toľko vecí, čo tam mali… do oka mi padol téglik so zeleným mentolovým krémom, kúpila som si jeden.

Olovrant sme si dali na terase Bodenského jazera. Nádhera… divadlo na jazere, kulisou boli čínsky hlinení vojaci, (tzv. terakotové vojsko… nevšedné, program bol Batrflaj… Cestou domov sme prechádzali dedinkou, učupenou pod kopcom. Naraz syn pribrzdil a hovorí.

“Tu v tomto dome bývala naša mama a babka. Sem chodil náš otec za našou mamou.”

Milé, ako ma o všetkom informovali. Vrátili sme sa domov, bola som plná dojmov a zážitkov. Dedko sa ma opýtal:

“Celé popoludnie som tu sám … kde si bola?”

Vysvetlila som mu, bola som na výlete. Zasmiali sme sa všetci.

Sedíme na dvore a opekáme sa na slnku, ja čítam knihu a dedko drieme. Naraz mi hovorí:

“Zober ma domov nenechávaj ma tu na stanici samého…” Pozerám na deda uvedomím si, je mimo. Hovorím mu:

“Dedo poď, ideme sa prejsť po dvore, ukážeš mi vašu kvetinovú záhradku.”

Vezme paličku a ukazuje mi hrdo celý dvor a povie, že všetko toto urobil jeho syn. Hrdý otec.

Chodí nás pozrieť jeho dcéra, je to pani učiteľka, nemá veľa času. Nakúpi čo potrebujem, prehodí pár slov s otcom a zas uteká.

…

Mám voľno, rozhodla som sa pre vychádzku do okolia. Voľba padla na kopec nad nami. Čítam na tabuli pri ceste: Viktorov kopec – 1 a pol hodiny. Fajn, to zvládnem. Vykračujem si veselo hore briežkom po lesnej ceste, naraz počujem, že niekto hrá na trúbke. A pekne, hlas trúbky sa niesol celým lesom, mimoriadne zaujímavé pre mňa počuť to. Hral El selensio.

Stojím v tôni stromov a počúvam, myslím si, tu sa dobre hrá nikde nikoho, len kravičky sa pasú na lúke každá má svoj zvonec zavesený na krku a zvonia veľkými zvoncami do rytmu. Pasovalo to tam.

Prídem bližšie a zatlieskam za hru na trúbke. Pýtam sa, či idem do svojho cieľa dobre. Áno, tadeto hore už to nie je ďaleko. Pán sa ma opýta odkiaľ som, poviem mu a on s úsmevom vraví, veď to je tu za rohom. Áno trochu bližšie, so smiechom odpovedám. Zasmejeme sa rozlúčim sa odchádzam ďalej.

Vychádzam z lesa, ocitla som sa na lúke, pozriem lepšie, som v ohrade pre kravy, asi sem patrím, pomyslím si a zasmejem sa pre seba. Kúsok sa vrátim, tam nie je prúd, preskočím ohradu a idem až na samý vrch je tam jeden kláštor. A ústav pre deti postihnuté, ktoré vlastnia reštauráciu a tieto deti pracujú ako čašníci alebo kuchári.

Neďaleko je obecný úrad. Som na vrchu, pohľad do doliny je úchvatný, poteší každé srdiečko aj to moje, krásny kraj, pochádzam z rovinatej zemi, preto som unesená kopcami. Pomaly sa vraciam domov, oddýchnutá aj príjemne unavená.

Nasledujúce ráno vstanem ako vždy, pripravím všetko ako treba. Vstal aj dedo pozdravím ho a pýtam sa ako sa vyspal. Úsmev na tvári hovorí – veľmi dobre. Najedol sa a ja som začala odpratávať zo stola. Naraz sa na mňa osopí a hovorí:

“Ja som ešte neraňajkoval a ty si už všetko spratala!”

Vstal a znova sa najedol tak ako má vo zvyku. Usmiala som sa, mal dva krát raňajky. Rodina neverila ešte sa takéto niečo nestalo. Budete si musieť zvyknúť na takéto jeho úlety patrí to k demencii. Je to pohodový človek, len nesmiem súhlasiť s jeho hrou, inak je zle. Usmiať sa a odviesť pozornosť na niečo úplne iné, iné veci.

…

V noci zle spáva, neprespí celú noc buntoší, preto treba pohovoriť s jeho osobným lekárom, o preložení tabletky na obed. Večer dostal na spanie novú tabletu. Ešte dva dni riadil, ale na tretí deň už prespal celú noc. Hlavne nechodil a nebuntošil. Bol na čas pokoj.

Po večeri sedíme pri televízii, naraz si zloží slúchadla a hovorí:

,,Už je neskoro musíme domov, ja chcem už byť doma.”

Pozriem na deda, ešte som mu nestačila ani odpovedať vtom prišla jeho dcéra. Aj tej zopakoval prosbu, chcel domov. Tak po dohode sme ho obliekli a akože ideme domov, vyšli sme do večernej ulice a kúsok sa prejdeme. Bol nesvoj, videla som na ňom, že už by bol najradšej doma. Hovorím mu:

“Dedko ale my tu nebývame, toto nie je náš domov.”

Zastal, pozrie na mňa a hovorí, tak ma zaveď čo najskôr domov. Už sa uberáme a prichádzame pred dom, naraz mi hovorí, tu bývame. Poznal svoj domov, konečne sme doma v teple. Dedko je spokojný, po prechádzke je konečne doma.

Veľmi rád sa hrá človeče nehnevaj sa, má neuveriteľné šťastie, vždy mu padne šestka, ja prehrám väčšinu hier, aj zámerne. Z knižnice vybral knihu o svojej obci, kde prežil celý život, vie pekne rozprávať svoje zážitky, hlavne o včielkach ktoré mal a ešte o vojne ktorá mu podlomila zdravie.

Táto práca ešte trvá, v podstate som tu len tri služby. Postupom času vidím aj veci, ktoré by som nemala vidieť. Tak ako v každej rodine aj tu sa stávajú nepríjemnosti medzi synom, nevestou a dedom. Asi im vadí starý človek v dome. Ráno sa ma vždy nevesta opýta:

“A prespal dedo?”

Len myknem plecom a poviem, že áno, ale bol v noci hore a ona nahnevaným hlasom vraví:

“Bol a niekoľko krát, tu sa nedá spať celú noc klopká s paličkou ako chodí.”

Mám pocit viny za deda, že nespí, no myslím si, je to predsa živá bytosť nie kus polena a ešte má svoje potreby, musí na potrebu a to sa inak nedá len vstať z postele. Nehovorím nič je to zbytočné, dom je drevený a každý krok v ňom je počuť, najmä v noci. Stáva sa to veľmi často, dedko je nervózny a akoby zakríknutý.

Je už november, babie leto je v plnom prúde. Sedávame vonku na dvore a vychutnávame si posledné teplé dni. Nasávame to teplo a pohodu do seba akoby sme si ju odkladali na horšie časy. Končí sa mi služba, odchádzam domov. Hovorím dedkovi, že keď sa vrátim, už bude december a vonku možno aj sneh. Zasmial sa tým svojím úsmevom a hovorí:

“Ja už som zažil toľko zím, že už to ani nevnímam, no a tu sú zimy studené a plno snehu.”

Môj čas doma ubehol veľmi rýchlo, znova idem do služby. Deň pred nástupom mi volá moja striedačka a ustráchano mi rozpráva, čo sa všetko za ten čas v rodine prihodilo. Presťahovali deda z jeho dlhoročnej spálne do druhej izby, aby mladí hore mohli spať. Nič zvláštneho, poviem si, ale po vypočutí kolegyne premýšľam nad tým a vôbec sa neteším do práce.

Prvý deň bolo všetko ako má byť. Druhý deň ráno ma nevesta ignoruje. Pozdravím a pýtam sa jej čo sa stalo. Len na pol úst mi odpovie. Tak ju chytím za rameno pristavím a pýtam sa, urobila som niečo zlé? Nie, odpovie, len jedným očkom šibne smerom ku dedovi a ten sa tvári akoby tu ani nebol. Aha tu je problém, ale toto ja nemôžem riešiť, je to ich problém.

Prvú noc spal dedo veľmi zle, bola mu zima a prehadzoval sa. Možno nespal preto, že nevie stráviť preloženie do inej izby. Ráno bol precikaný, aj plienka aj posteľ, snažila som sa hneď všetko spratať, nevesta len sliedila po takýchto veciach. Vynadala mu, ja som sa deda zastala, nepomohlo to veľmi.

Mala som pocit, akoby dedo z domu utekal ešte viac, každú možnú chvíľu chcel ku svojej dcére, necítil sa doma bezpečne. Bol viac dementný, mal častejšie slzy v očiach a prestal sa usmievať. Stále mi hovoril o tom, ako vychovali s manželkou tri deti, ako napísal na syna celý dom a mal tu bývanie do smrti. Bol znechutený, uplakaný, uzavretý do seba, oči mu behali z jednej veci na druhú, mala som pocit vrýva si do pamäti všetko čo tu je.

Večer dostal zas tabletku, vlastne dve, na spanie, ráno bol zas precikaný. Všetko som prezliekala, hasila aby nevesta nevidela! Hmm… bola vždy tam kde sme ju najmenej potrebovali, bez slova si prezrela všetko čo sa stalo a odišla. Obaja sme mali pocit viny, ja za to, čo sa prihodilo a dedko? Ten bol zmätený a frustrovaný.

Táto služba nebola dobrá. Vo štvrtok som mala svoje voľno, prišla som pred šiestou domov, už ma syn čakal a hneď mi povedal:

“Mám pár noviniek.”

Premkol ma zlý pocit. Vošla som do kuchyne a začala pripravovať večeru pre dedka. Došiel syn a len jedným dychom mi povedal: “Máme pre deda miesto v domove dôchodcov od budúceho týždňa.”

Pozerám a hovorím: “Dedo to už vie?”

“Nie, on bude posledný, všetko sme s manželkou vybavili.”

“A ja?” Vyhŕklo zo mňa.

“No, ostaneš bez práce.” Pekné, hlavne že v zmluve mám dvojtýždňovú výpoveď.

“Ale mám aj jednu dobrú správu, vezmeme ťa do obchodu s čokoládou máš u nás jeden výlet.”

Napadlo mi – náplasť za zradu. Nastali zlé časy. Sestra, dedova dcéra len plakala, všade tam, kde ju nik nevidel. A ja som si začala baliť svoje veci. Ešte som zavolala striedačke čo ju čaká, ani na to sa syn nemal.

Bolo tesne pred Vianocami. Odchádzam už zbalená domov, pocity zmiešane, budem sa musieť rozhodnúť ako ďalej, pravdepodobne skončím svoju púť opatrovateľky. Zavesím svoju prácu na klinec, presne tak ako ktokoľvek z nás. Som úplne obyčajná žena – jednoduchá, so všetkým, čo život prináša a vietor odfúkne… Tu sa môj príbeh končí…

Vybavujem si odchod na zaslúžený odpočinok aj ako opatrovateľka… Po Novom roku som dostala email od syna, bol tam pozdrav novoročný a ešte jedna veta: “Dedovi sa vodí dobre.” Nekomentujem…

Zavolala som striedačku, ktorá má zas robotu v tej istej dedinke, u starej tety – ležiak. Porozprávala mi svoj výlet za dedom do domova. Dedko z domova utiekol len tak v papučiach a v košeli, bol preč tri hodiny, zastavil si niekoho a dal sa doviesť domov, celý premrznutý, usoplený a na smrť uštvaný. Syn ho znova odviezol späť. Toto sa nedá počúvať nie to prežiť, chudák dedko…

A ja som si pomaly podala výpoveď. Idem do dôchodku, nechce sa mi, ale musím si už konečne uvedomiť, že prišiel môj čas skončiť. A tak si vybavujem svoj dôchodok opatrovateľky.

Svoj život opatrovateľky som zasvätila práci so starými ľuďmi, mám dobrý pocit dobre vykonanej práce, tých dvanásť rokov opatrovania boli aj pre mňa dobrá škola života. Asi to bolo predurčené, nikdy nevieš, koho stretneš a nevieš kam ťa osud zaveje a čo pre teba má nachystané…

Viem, niekomu to bude na nič, ale pre mňa je to tá najkrajšia práca hoci niekedy aj nevďačná. Tak si uvedomujem, aké boli začiatky po prepustení ťažké a neisté, pokiaľ som našla svoj zmysel života a náplň tejto práce. Byť vľúdnym a pokorným niekedy aj prísnym alebo odhodlaným, urobiť všetko tak, ako vám to srdce a rozum káže.

Nechala som rodinu na dva týždne doma, postarali sa o seba, ba dokonca aj pre mňa mali pekné a vľúdne slová keď som prišla domov úplne vyčerpaná. Nabrala som novú silu a energiu a nastúpila som do služby znova, aby som zabezpečila pre pacienta to najlepšie pokiaľ je ešte tu a pre svojich tiež to najlepšie, zabezpečený život, aj to je potrebné…

…

Príbeh napísala Marta Péková – dlhoročná opatrovateľka v Rakúsku a autorka knihy: Nesnívaj, drž sa pri zemi.

Máte aj Vy svoj opatrovateľský príbeh? Ak sa s ním chcete podeliť, môžete mi ho zaslať na email: marta.kluchova@gmail.com

Vybrané príbehy rada uverejním na blogu.