Žijem dva životy. Jeden v Rakúsku, pri klientke o ktorú sa starám, druhý doma na Slovensku, s mojou milovanou rodinou. Aj keď nie je vždy jednoduché tieto dva svety skĺbiť tak, aby bola spokojná moja rodina, klientka aj ja, naučila som sa takto fungovať a cítiť sa skvelo kdekoľvek na svete. A učím to aj ženy, ktoré ešte len hľadajú cestu k spokojnej opatrovateľskej duši.
Som „pohoďák“. Vstávam až keď je za oknami jasné svetlo, nikam sa neponáhľam a každý deň sama rozhodujem o tom, či budem niečo robiť, alebo urobím len to najnutnešie a budem sa len tak poflakovať. Skrátka, žijem si pomalý, bezstresový život žienky domácej – opatrovateľky. Dva týždne v mesiaci sa starám o moju rakúsku klientku, ktorá sa po rokoch spolužitia stala mojou kamarátkou. A tie druhé dva týždne trávim doma s mojimi milovanými, alebo niekde na cestách, cestovanie je totiž mojou veľkou vášňou.
Práca opatrovateľky môže byť buď veľmi ťažká, alebo pohodová.
Asi som dieťa šťasteny, ale tá moja presne taká pohodová je. Môžem sa väčšinu dňa venovať svojim záľubám a tomu, čo mám rada. Rozvíjať svoju osobnosť, čítať, vzdelávať sa, hľadať a skúšať rôzne cesty k spokojnej ženskej duši.
Ešte pár rokov dozadu bol takýto život pre mňa iba nesplniteľným snom.
Bola som unaháňanou, vystresovanou ženou, ktorú nebavil život. Na plný úväzok mamou a zároveň smenovým zamestnancom, ťahajúcim 8 – 12 hodinové šichty vo fabrike. A hoci som sa snažila a drela od rána do večera, nedarilo sa mi ani byť dobrou mamou, ani spokojnou ženou, ani zarobiť dostatok peňazí na to, aby som sa nemusela báť ako prežijem ďalší mesiac. Bola som unavená, frustrovaná a vlastne som nežila, iba behala do kruhu.
Túžila som cestovať, spoznávať svet, ale vôbec som si nevedela predstaviť AKO, KEDY A ZA ČO?
Počúvala som príbehy o ženách, ktoré odišli pracovať do zahraničia a od základu zmenili svoj život. Ja som netúžila odísť od rodiny, opustiť deti a žiť niekde v cudzine, ale túžila som utiecť z toho kolotoča, oddýchnuť si všetkého a konečne tu byť iba sama za seba. Rozhodovať sama o tom, či dnes pôjdem von, alebo mi bude lepšie doma, pri telke.
Opatrovanie v Rakúsku som poňala ako šancu zarobiť si na normálny život a zároveň mať dostatok času na vlastnú rodinu. Práve pre tie dvojtýždňové turnusy a za nimi nasledujúce dvojtýždňové voľno. Lákalo ma to a chcela som to skúsiť a zároveň som sa toho bála.
Mala som predstavu, že budem pomáhať ľuďom v jeseni ich života a tým pomôžem aj sama sebe.
Po dlhom a ťažkom rozhodovaní a bojovaní s rôznymi strachmi (nevieš jazyk, neporadíš si sama vo svete, nebudeš sa vedieť postarať o starého človeka…) a tiež s výčitkami svedomia (necháš tu rodinu, mamu, deti…) som sa rozhodla a vycestovala. Najskôr do Nemecka a neskôr do Rakúska, kde pracujem už siedmy rok.
Ako to už býva, moje predstavy sa naplnili iba čiastočne a spolu so zmenou života prišlo aj veľa sklamania a rozčarovania.
Musela som sa vysporiadať s mnohými situáciami, s ktorými som vôbec nerátala. Osamelosť, Vianoce v cudzine, depresie, strata energie, ponorková choroba…
A boli tu aj iné veci, ktoré ma desili. Zrazu som sa stala živnostníčkou v Rakúsku a vôbec som nepoznala tamojšiu legislatívu, predpisy, čo, kde a ako treba vybaviť a to všetko ešte zhoršovala moja slabá znalosť jazyka. Ten vlastne poriadne neviem dodnes.
K mojim prvým klientom som si len veľmi ťažko hľadala cestu.
Nevedela som ich mať rada a oni prirodzene nemali radi mňa, pretože okolie nám vždy zrkadlí to, čo sami vyžarujeme.
Boli chvíle, keď som sa nenávidela za to, že som vlastne opustila svoje pubertálne deti a nechala ich odkázané len samé na seba. Problémy doma som riešila po telefóne a často som mala chuť zutekať. Lenže už som sa nemala kam vrátiť. Drinu vo fabrike, za výplatu, ktorú miniem skôr, než ju dostanem, som už tiež nechcela zažívať a tak som sa ocitla v pasci. Zostávala som naďalej pri práci v zahraničí, striedala klientov a hľadala, kde by mi bolo aspoň trošku dobre.
V tých časoch som asi prečítala najviac kníh o osobnom rozvoji, učila som sa pozitívne myslieť, byť vďačná za to, čo mi osud nadelil… Začala som si písať ďakovníček a vedome vyhľadávať čo najviac vecí, z ktorých sa môžem tešiť.
Môj zmenený vnútorný postoj mi priniesol odmenu v podobe milej babenky, u ktorej som nakoniec zakotvila a pracujem tam už siedmy rok.
Môj život sa dosť zmenil k lepšiemu. Odkedy pracujem u „rozprávkovej babičky“, mám veľa času vzdelávať sa vo veciach, ktoré ma bavia, čítať, písať knihy…
A keďže mám každý mesiac dva týždne voľno, plním si postupne aj moje cestovateľské sny.
Do svojich 40 rokov som poznala iba cestu z domu do práce a z práce domov. Za posledných 7 rokov som precestovala veľký kus Európy a v cestovaní sa ešte len rozbieham.
Moje deti postupne dospeli a stali sa z nich samostatné bytosti, ktoré si vedia poradiť aj bez mamy.
Rada by som sa niekedy vrátila na Slovensko, ale neviem si predstaviť zase niekde drieť celý mesiac, od výplaty do výplaty a nemať čas na život. Zvykla som si už na to, že keď sa mi chce ísť na výlet, tak proste idem a nemusím si pýtať voľno od šéfa, že som sama sebe paňou, že nemusím v peňaženke dva krát obracať každý cent.
Viem, že život sa od vtedy, ako som začala, dosť posunul a že to, čo zarobím v Rakúsku, by som už možno zarobila aj na Slovensku, ale určite nie za dva týždne a určite by som nemala toľko voľna, koľko mám. Zatiaľ mi to vyhovuje a keď mi to vyhovovať prestane, tak to zmením.
Dnes usmerňujem začínajúce opatrovateľky, aby nemuseli robiť tie isté chyby, ktoré som na začiatku robila ja, aby sa im ľahšie začínalo v cudzine. A tak isto rada pomáham aj dlhoročným opatrovateľkám, keď ich trápi únava, šikanovanie, strach zmeniť prostredie v ktorom sú. Objavila som v sebe nadanie povzbudiť a vliať človeku do duše nový elán. Som ochotnou bútľavou vŕbou aj ramenom na vyplakanie. Píšem opatrovateľské príbehy a knihy pre opatrovateľky.
Som autorkou knihy DENNÍK OPATROVATEĽKY, v ktorej som zhrnula 6 rokov môjho opatrovateľského života.
A tiež autorkou e-booku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY, Ktorá je praktickým návodom, ako začať opatrovať v cudzine a nenechať sa prevalcovať problémami.
Založila som OPATROVATEĽSKÚ LINKU DôVERY, kde sa na mňa môžu ženy obrátiť s ich problémami a trápeniami a ja im buď poradím, alebo ich problém posuniem ďalej.
Do budúcna mám veľa plánov ako pomáhať ženám k spokojnej opatrovateľskej duši a verím, že sa mi ich podarí naplniť.
Kniha:
DENNÍK OPATROVATEĽKY
Som žena ako vy. Na Slovensku mama, v Rakúsku opatrovateľka, žijúca cudzí život.
V tejto knihe nájdete mnohé opatrovateľské zážitky, myšlienky, smútky aj radosti. Nazrite do knihy a ja vám sľubujem, že so mnou budete plakať aj sa smiať a že sa v nej mnohé nájdete.