Moja rozlúčka so starým rokom

Je Silvester a keďže ho trávim v práci, sedím za počítačom a robím si rekapituláciu uplynulého roku. Doma by som pravdepodobne práve sedela s rodinou okolo slávnostne prestretého stola a tešila sa na spoločne strávený večer. Ale vyšlo to tak, ako to vyšlo, nesťažujem si, je to daň  a jedna z tých menej príjemných súčastí opatrovateľského života.

Keď som sa dnes ráno prebudila, na chvíľu som sa zamyslela nad tým, čo sa v mojom živote zmenilo, za posledný rok a kam som sa posunula. Nevyhrala som LOTTO, takže sa stále živím prácou a nezohnala som “prácu snov” na Slovensku, takže stále jazdím do zahraničia, robiť spoločnosť starej dáme. Lepšie, ako byť doma na podpore a plakať, že si nemám za čo dať kávu, nie?

Budem úprimná, občas ma ten môj opatrovateľský život fakt štve. Hlavne keď za babkou príde návšteva (zásadne v čase, keď by som mala mať voľno) a ja sa musím usmievať a obsluhovať ľudí, ku ktorým absolútne nič necítim. OK, je to moja práca a babku aspoň rozptýlia…

Alebo keď sa doma niečo dôležité deje a ja som preč.

Alebo, keď si musím denne ukrojiť tri hodiny života hraním človeče, hoci by som radšej robila čokoľvek iné. Veď dobre, som za to platená a nie zle, čo by dali iní za takú robotu. Trošku pri nej síce duševne zakrpatievam, ale robím všetko pre to, aby ma to príliš nepoznačilo 😀

Mám sa vlastne super, som zdravá, sebestačná, dokážem si na seba zarobiť, mám rodinu, cestujem… a občas sa mi aj podarí niečo, za čo som na seba hrdá.

Takže, čo také sa mi v roku 2017 podarilo?

Aj keď to bol náročný rok, nebol vôbec zlý. Zažila som veľa sklamania a mnohé moje plány a túžby sa nenaplnili. Podarilo sa mi ustáť sklamania a klacky pod nohami. A tiež neprívetivý postoj najbližšieho okolia k tomu, že zdielam svoj život na internete.

Moja kniha

Za najväčší úspech roku považujem vydanie knihy vlastným nákladom. Všetko, do poslednej bodky, som si robila sama, bez podporného týmu, bez skúseností… Hoci nie je dokonalá a určite nie je všetko tak, ako má byť a zrejme som aj niektoré veci robila tak, ako sa obvykle nerobia a robiť nemajú. No som hrdá, že som to zvládla. A naučilo ma to jednu dôležitú vec. Čokoľvek si vysnívate, môže sa vám splniť. Stačí sa rozhodnúť.

Moje vystúpenie v telke

Kedysi by mi ani nenapadlo vystupovať pred kamerou a ešte to zdielať so svetom. Ja sa skôr pred svetom schovávam za monitor počítača a oveľa lepšie sa mi vyjadruje písomne než ústne. Od toho sa odvíja aj moja nechuť telefonovať, zoznamovať sa a iné, pre mňa neobľúbené činnosti.

Keď ma oslovila pani dramaturgička z RTVS s ponukou – natočiť pre nich rozhovor o opatrovateľskom živote, myslela som, že to nikdy nedokážem. Síce som jej to odsúhlasila, ale stálo ma to potom zopár prebdených nocí a pár dní som túžila chodiť po kanáloch, alebo sa schovať niekam na druhý koniec zemegule.

Nakoniec to dopadlo celkom dobre a mňa to naučilo, že občas treba urobiť aj niečo, do čoho sa nám nechce. Nikdy nevieme, aké nové obzory nám to otvorí.

Celú reportáž si môžete pozrieť po kliknutí na tento link (môj rozhovor s Oľgou Belešovou začína od 10. minúty):   https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/11736/141572

Najčítanejší článok

Napísala som článok, ktorý do dnešného dňa videlo cez 20 000 ľudí. Bola to spontánna reakcia na tlačovú konferenciu týkajúcu sa opatrovateľských agentúr a tiež situácie v opatrovaní na Slovensku. Ten článok ako keby sa písal sám, proste som si sadla a písala, ani som veľmi nepremýšľala, čo. Nahnevalo ma, že novinári na tlačovke sa zaujímali hlavne o mená tzv. neserióznych agentúr a úplne zatlačili do úzadia hlavný problém a príčinu toho, prečo sú ženy nútené takéto agentúry využívať.

Článok nájdete na mojom blogu pod názvom “Hon na čarodejnice”

Čo ma tento článok naučil? Že to, čo napíšem spontánne, má väčší úspech a dosah, ako taký článok, nad ktorým hodiny, dni a niekedy aj týždne premýšľam, až sa mi z hlavy dymí 🙂

Cestovateľské sny

Niekto raz povedal, že aspoň raz do roka by sme sa mali ísť pozrieť na miesto, kde sme ešte nikdy neboli. Ten citát som si vzala za svoj a odkedy robím vonku, snažím sa v rámci možností si plniť aj cestovateľské sny.

V uplynulom roku sa mi podarilo navštíviť Benátky a ich slávny karneval. Sprevádzal ma môj synko a bol to veľmi pekný výlet. Benátky sú krásne a zaujímavé a vôbec nesmrdia, ako som to pár krát počula. Navyše hrozí, že ich zaplaví a zničí voda, čo by bola veľká škoda. Som šťastná, že som to históriou a slávnymi rodákmi známe mesto mala možnosť vidieť.

To bolo hneď začiatkom roka, potom dlho nič, až som sa zrazu na jeseň prebudila s tým, že už je zase takmer koniec roka a ja som okrem cestovania do práce nikde nebola. Bolo to sčasti aj pre to, lebo som nemala s kým ísť.

Chvíľu som pátrala medzi kamarátmi a známymi, až som si povedala, že pôjdem aj sama. Sadla som si za počítač, objednala zájazd na Azúrové pobrežie a splnila si tak ďalší veľký sen – úžasné Nice, mesto filmových hviezd – Cannes a tiež rozprávkové Monaco. A tiež sídlo svetoznámych výrobcov voňaviek – mestečko Grasse.

Čo som sa na tomto výlete naučila? Že niektoré zážitky netreba dlho plánovať, niekedy je lepšie jednať spontánne a príliš nepremýšľať a že neplánované akcie sa väčšinou vydaria lepšie, ako tie, na ktoré sa človek dlho tešil a všetko do detailu plánoval. A tiež to, že pokojne môžem cestovať sama, nemusí ma vždy niekto sprevádzať. Užila som si to lepšie, ako keď sa musím niekomu prispôsobovať.

V zozname splnených cestovateľských snov ešte nevynechám Berchtesgaden a neslávne známe Hitlerovo Orlie hniezdo. Bol to príjemný výletík vo dvojici s dcérou, taká dámska jazda. Počasie kupodivu vyšlo super, čo sa tam vraj stáva málokedy. A musím uznať, že tí, ktorí vyberali miesto, kde chatu postavia, mali dobrý vkus. Je to nádherné – dych berúce miesto v horách. Prekrásne dielo prírody a aj človeka. Až sa mi nechce veriť, že ho po vojne chceli zničiť, na šťastie sa tak nestalo.

No a na záver k mojim úspechom roku 2017 prirátam aj to, že som mnohé nevzdala a nevzdávam aj napriek nesplneným predstavám a že aj keď sa veci hýbu oveľa pomalšie, než som dúfala, idem stále dopredu a za to sa potľapkávam po pleci a ďakujem si a dnes si na to aj pripijem 🙂

Do ďalšieho roku si však nesiem so sebou aj zopár nevybavených restov, ktoré ma dosť mrzia, takže tento článok bude mať iste pokračovanie. Prezradím vám, na čo veľmi hrdá nie som a možno aj niečo z mojich plánov na rok 2018. A teraz už idem na to šampanské.

PRIPÍJAM NA ZDRAVIE, NA ŠŤASTIE, NA LÁSKU, NA HOJNOSŤ VŠETKÉHO DOBRÉHO, VŠETKÝM VÁM,  KTO STE DOČÍTALI AŽ SEM. NECH JE PRE VÁS ROK 2018 LEPŠÍ, NEŽ VŠETKY PREDCHÁDZAJÚCE 🙂