Vaše príbehy – opatrovateľka Ľudmila

Aj ja som robila vo fabrike 32 rokov. Ako krajčírka za strojom a nemala som odvahu to zmeniť. Až mi k 50 – tym narodeninám dali darček – výpoveď. Potom ako nezamestnaná som si urobila opatrovateľský kurz a začala sa učiť nemčinu. Zo začiatku som myslela že sa tú reč nikdy nenaučím. Na rýchlokurze nemčiny som pozerala ako puk a nič nechápala.
 …
Mala som šťastie, že som mala kamarátku, v Nemecku vydatú. A zavolala mi, že jej svokra mala 90 a je z tej oslavy a návštev v nemocnici na infúziách. Že ju pustia domov a či by som nemohla k nej na pár dni prísť.
Z pár dní to bolo 2 a pol roka. Pani bola ešte čiperná, opásala si zásteru a učila ma variť ich jedlá, ako ona varievala. Ukazovala mi na veciach v dome, aj na sebe, ako sa čo volá. Keď som nevedela, napísala na papier, alebo prišla jej nevesta – moja kamarátka a pomohla, alebo občas niečo aj po telefóne preložila. Tak som sa učila nemčinu. Pani ma opravovala, keď som niečo zle povedala a to bol ten najlepší kurz nemeckého jazyka.
Moja sestra začala opatrovať doma našeho otca a tak s ňou som sa po mesiacoch striedala. Bolo to náročné. 19 – hodinové cestovanie a ešte náročnejšie opatrovať doma otca. Mal alzhejmera, dožil sa 90 rokov. V Nemecku bolo s pani dobre. Lúštila krížovky, štrikovala ponožky, chodili sme na prechádzky a v nedeľu na výlety.
 …
Unavovalo ma to dlhé cestovanie a ťahalo ma to domov. Mám totiž malého vnúčika, s ktorým som chcela tráviť viac času. Preto som sa rozhodla ísť robiť do Rakúska. Dala som si inzerát a hneď sa mi ozvala rodina zo Salzburgu. Bolo to v máji a dohodli sme sa, že od júla môžeme aj so sestrou nastúpiť, lebo nám u pani v dome robili 1-  izbový byt.
 
Pani mala 92 rokov,  ešte nemala opatrovateľku. Mala obrovskú vilu kde bývali jej dvaja vnuci. Prenajímala tam byty, kancelárie a sídlili vo dvore dve firmy. Mala 7 detí, všetci vysokoškolsky vzdelaní. Nás brali, ako keby sme patrili k nim do rodiny. K pani sme chodili do bytu na ôsmu a po večeri sme odišli do svojho.
 …
Mali sme pekný bytík, pekne zariadený, všetko nové, kuchynský kút, chladničku, práčku,  sprchovací kút, televízor, internet, uteráky aj papuče ako na hoteli, peknú terasu, lehátko, slnečník. To bola dovolenka, radosť chodiť do práce.
 …
Rodina nám nosila vstupenky na rozličné podujatia, v Salzburgu sa stále niečo dialo. S pani sme v piatok chodili ku kaderníčke, v nedeľu do kostola, na masáže, pedikúru. Posledný krát, keď som išla domov, prišla som sa s ňou rozlúčiť. Bolo to v utorok. Umývala si v kúpeľni zuby a ja som jej povedala, že sestra už je tu, príde ráno a ja o 14 dní.
 
V piatok večer mi sestra volala, že pani zomrela, na šťastie tam bola aj dcéra. Večerali a naplo ju na vracanie. Chytila dcéru aj sestru za ruku, stisla a vydýchla. Takú mala smrť, pri stole, pri večeri. Pozvali ma na pohreb aj s mužom, zaplatili hotel a sestra tam bola celý turnus. Každý deň, okrem pohrebu, ju vozili po výletoch, po okolí.
 …
Na pohrebe aj v prosbách sa modlili za opatrovateľky, aby nám dal Boh zdravia a síl a na kare nás posadili za vrch stola, ako nevestu.  Syn mal ďakovný príhovor, kde nám ďakoval za opateru. Pozval nás do stredu, všetci vstali, nám tlieskali a každý osobne nám prišiel podať ruku a poďakovať. Aj farár aj doktor.
 …
Veľmi sa nám finančne odmenili. Pani v októbri zomrela a ešte do konca roka aj SVA nám zaplatili. S rodinou si stále píšeme, aj ich navštevujeme. Pani zomrela 94 ročná.
Teraz opatrujeme 75 ročnú pani pri Viedni, ktorá ešte je samostatná. Chodíme na prechádzky, do kostola, ku kaderníčke. Má 4 deti, často si ju berú, keď majú vnúčatá narodeniny, prijímanie, birmovku, grilovačku… Dajú nám celý deň voľno. Už sme spoznali Viedeň aj okolie Badenu, Laxenburg.
 

Ja mám len dobré skúsenosti s rodinami, nemenila by som to za inú prácu. V každej rodine nám kúpili bicykel a každý deň, počas voľna som pojazdila celé okolie. Doma máme ešte 91 ročnú maminku, čipernú, ktorá si ešte navarí aj zemiaky, aj zeleninu si vykopala, sliepky, králiky chová…

Veľa mi táto práca dala. Mala som šťastie len na dobrých ľudí. Ale niečo mi aj vzala. Že sa odo mňa odvrátili doma kamarátky s tým, že som bola mesiac v robote a potom doma, o otca sa starala… Teraz mám aj veľa voľna na cestovanie, ale nemám s kým ísť. Sestra je sama, slobodná a tento rok nenašla nikoho, kto by išiel s ňou na dovolenku.
Necítim tu samotu, je tu veľa Sloveniek s ktorými sa stretáme. Aj v každom obchode je predavačka Slovenka. So sestrou sa striedame, ako nám to vyhovuje. Z Viedne ide vlak každú hodinu a za dve hodiny som doma, nie je to ďaleko. Vianoce sme ešte nerobili ani tento rok robiť nebudeme, takže som šťastná a nemám si na čo sťažovať.
Prečo to všetko píšem? Nech opatrovateľky vedia, že sú aj dobré rodiny, ktoré si opatrovateľky vážia a berú ich ako členov rodiny. Že nemám depku z práce. Každý turnus mi utečie, že sa ani nenazdám a idem domov a nemusím počítať dni.

Vám želám veľa zdravia a radosti z práce.

S pozdravom opatrovateľka Ľudmila.

 …

Woman's legs and travel suitcase at international airport

… 
Marta Kluchová
Pracujem ako opatrovateľka seniorov v Rakúsku a vo voľnom čase rada cestujem, čítam a píšem. Som zberateľka príbehov- hlavne opatrovateľských a tiež samostatná a všestranná žena a mama dvoch úžasných mladých ľudí. Milujem rozmanitosť života, výlety a cestovanie, históriu, prírodu. Robím to, čo chcem a som vďačná za každý nový deň. Som autorkou eBooku SOM OPATROVATEĽKA- Dva životy jednej ženy a eBooku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY , a tiež knihy DENNÍK OPATROVATEĽKY . Baví ma inšpirovať ľudí k tomu, aby sa nebáli prekračovať vlastné hranice. Viac o mne sa dozviete tu >>

Kniha:

DENNÍK OPATROVATEĽKY

Som žena ako vy. Na Slovensku mama, v Rakúsku opatrovateľka, žijúca cudzí život. Písaním si liečim úplne všetko. Veľa z mojich zápiskov svet nikdy neuvidí, ale niečo áno. V tejto knihe nájdete moje opatrovateľské zážitky, moje myšlienky, smútky aj radosti. A nepíšem len slniečkovo. Nazrite do knihy a ja vám sľubujem, že so mnou budete plakať aj sa smiať a že sa v nej mnohé nájdete.

Komentáre