Ako sa z buchty dedinskej stala opatrovateľka-cestovateľka

Boli časy, keď som poznala len cestu z domu do práce a z práce domov. Najďalej, kam som sa dostala ako dieťa, bolo zo západného Slovenska na východné, k babičke na prázdniny a cesta bola pre mňa vždy veľkým zážitkom.

Do svojich 33 rokov som nevidela more. Keď som prvý krát vkročila na zadarskú pláž, držala som za ruky svoje dve, vtedy ešte malé deti, aby sa mi v tej veľkej kaluži neutopili, ale sama som si pripadala ako dieťa. Bol to pre mňa nezabudnuteľný pocit.

Vždy ma to niekam ťahalo, ale nevedela som sa pohnúť z miesta.

Všetko sa dalo do pohybu, keď som sa rozhodla pracovať v zahraničí ako opatrovateľka. A po prvý krát vycestovala za prácou do sveta.

Cesta autobusom do Hamburgu bola fajn, horšie to bolo keď som ďalej musela pokračovať vlakom a nemala som ani tušenia, ako sa dostanem na vlakovú stanicu. Ako som blúdila podchodom, ťahajúc za sebou kufor, chystala som si v duchu vetu, ktorou si budem po nemecky pýtať lístok na vlak. Nebolo treba, všade boli automaty, takže problém nakoniec nebol vypýtať si lístok, ale naťukať do automatu, čo treba a nasadnúť do správneho vlaku.

V Nemecku som si pripadala ako Martulka v krajine zázrakov, fascinovali ma ešte aj veterné turbíny, na výrobu energie, doma som nič také nevidela.

Dnes je všetko inak

Od kedy robím opatrovateľku, za prácou sa nacestujem až, až a objavovanie sveta som si zamilovala aj vo voľnom čase. Veľký svetobežník zatiaľ ešte zo mňa nie je, ale zopár pekných miest a mestečiek som už videla. Vždy keď prídem niekam, kde som ešte nebola, teším sa ako malá.     

Od môjho prvého výletu k moru som sa posunula o kus ďalej a v priebehu rokov som navštívila niekoľko slovenských aj európskych krás a zaujímavostí, ktoré človek, zavretý doma neuvidí. A cez fotky, či obrazovku televízora, neprecíti.

Rada si spomínam na, všeličo, čo sa mi na cestách nečakane prihodilo. Raz som sa sama a bez znalosti jazyka ocitla v parížskom metre. Pripadala som si taká stratená, až je div divúci, že sa tam nemotám dodnes.

Na strácanie som ja vôbec veľký špecialista, podarilo sa mi to napríklad aj na výlete vo Vatikáne. Stačil mi k tomu okamih na urobenie jednej fotky a moja skupina spoluvýletníkov bola nenávratne preč. Takže som dve hodiny strávila blúdením v dave cudzích turistov a hľadaním nejakej známej tváre.

Kolegyňa z práce mi kedysi s humorom povedala vetu:

“Neboj sa, pekne pomaly, po slovensky, sa všade dohovoríš :)”      

Myslela to samozrejme zo žartu, ale ja si na tú vetu vždy na cestách spomeniem. V tom vtípku je kus pravdy, keď si človek musí poradiť, tak si poradí a keď sa musí dohovoriť, tak sa dohovorí, hoci aj posunkami. V núdzi sa vo vás prebudia schopnosti, o akých ste nemali tušenia.

Úsmevných cestovateľských príhod mám viac  a s láskou na ne spomínam. Dúfam a verím, že sa mi ešte pár pekných výletíkov podarí, cestovanie mi prináša celkom iný pohľad na život a okrem skvelých zážitkov aj jeden veľký bonus:

Až na cestách si človek uvedomí, aký dôležitý je domov a aké je skvelé niekam patriť a mať sa vždy kam vrátiť.

P.S. A prečo to pomenovanie “Buchta dedinská”? Pomenovanie kedysi dávno vymyslel jeden známy a na mňa v tých časoch naozaj sedelo 🙂

Máte aj vy nejaké zaujímavé zážitky z ciest? Napíšte mi na marta.kluchova@gmail.sk

Rada si prečítam a možno aj uverejním 🙂

…

Už ste čítali ?

Na stránku s knihou sa dostanete po kliknutí na obrázok. Príjemné čítanie 🙂