Čo má spoločné opatrovanie seniorov a interiérový dizajn? Na prvý pohľad nič. Ale ja milujem spájanie zdanlivo nespojiteľného a ako s obľubou všade hovorím, žijem dvojitý život opatrovateľky – dva týždne opatrujem a druhé dva týždne sa zásadne venujem niečomu úplne inému, čo nemá s opatrovaním absolútne nič spoločné.
Poňala som to ako prevenciu vyhorenia v našej náročnej profesii. A keďže stále nevidím svetlo na konci tunela a netuším, čím by som sa mohla na Slovensku živiť (a neživoriť), asi budem musieť pri opatrovaní rakúskych dôchodcov zostať dlhé roky. Lebo, ako sa hovorí, mladosť je v pr…, do dôchodku mám ďaleko a niečo robiť musím.
No a rada by som tie roky do dôchodku prežila pri dobrom duševnom zdraví a udržala si akú – takú sviežu myseľ.
Preto ten druhý (neopatrovateľský) život a preto mám koníčky, cestujem, študujem a snažím sa baviť.
Robila som v živote už všeličo. Skúšala som šiť, štrikovať, pestovať izbové kvety, turistiku, bola som knihomoľ aj filmomoľ a každá z týchto mojich záľub mi niečo dala. Tak prečo nie interiérový dizajn? Ktovie, čo nové mi to prinesie do života…
A keďže tvorenie a tvorivá práca sú účinným liekom proti depresii, rozhodla som sa touto 12 týždňovou školou prejsť, naštudovať si lekcie, získať certifikát, priniesť nejaké zmeny a čerstvý vietor do mojej domácnosti a ak rakúska babka dovolí, tak možno aj do tej jej 🙂
Lektorku Slávku poznám osobne, je moja spolužiačka z iného kurzu a viem, že vytvorila úžasnú internetovú školu, v ktorej sa veľa nového naučím a do ktorej netreba dochádzať ani autom, ani vlakom, či busom, ale môžem študovať priamo z pohodlia domova, alebo z práce. A to mi vyhovuje.
Pridajte sa ku mne, rozšírte si svoje obzory, naučte sa tvoriť krásny DOMOV… To všetko z pohodlia vášho domova, alebo odkiaľkoľvek na svete, v čase, ktorý vám vyhovuje a tempom, aké si samé zvolíte.
Informácie o Slávkiných kurzoch nájdete tu: www.slavkaramsova.sk
Poznáš ten pocit, keď máš všetko „tak nejako v poriadku“… a napriek tomu cítiš, že to nie je ono? Práca ťa už nenapĺňa. Peniaze sotva stačia. A vnútri máš tichý hlas, ktorý sa pýta:
„Je toto naozaj všetko?“
Nie si v tom sama.
Veľa žien po štyridsiatke a päťdesiatke sa dostane do bodu, kde už nechcú len prežívať. Nechcú však ani riskovať všetko, čo roky budovali.
Chcú zmenu. Ale rozumnú. Postupnú. Reálnu.