Čo sa mi páči na mojej práci?

Nie sú to iba peniaze, ako si mnohí myslia. Pri opatrovaní v Rakúsku a pri odvodovom zaťažení človek nezbohatne.

Je to ČAS. Čas, ktorý mám pre seba.

Kedysi som bola unaháňaný človek. Najskôr šichta vo fabrike, niekedy 8 – hodinová, niekedy 12 . Cestou z práce rýchlo nakúpiť. Doma ukuchtiť rýchlu večeru, čo – to pospratávať, skontrolovať deti  a padnúť do perín. Na druhý deň ten istý kolotoč, poznáme to všetky.

Víkendy v duchu: sobota – pranie, upratovanie, nedeľa – varenie veľkého rodinného obeda, nedeľné poobedia – predriemkané pri telke, alebo strávené rodinnou návštevou (prípadne obskakovaním návštevy) a rečami o všetkom a o ničom. Na vlastné záľuby a koníčky mi nezostávala energia, ani čas, až som dospela do štádia, že som už ani nevedela, čo to je – venovať sa sama sebe a robiť, čo ma baví.

Žehlenie som odkladala, ako niečo, čo zajtra určite urobím. Nejaké rodinné výlety? Neviem, ako to robia iné ženy, ale ja som na také zábavky nemala ani čas ani peniaze.

Takto mi ubiehal deň za dňom, týždeň za týždňom a život mi pretekal pomedzi prsty. Mala som toľko túžob, chcela som robiť toľko vecí, čítať knihy, cestovať, starať sa o seba, rozmaznávať sa…, lenže kedy?

Jedného krásneho dňa som sa rozhodla, že už mám toho dosť. Dala som výpoveď vo fabrike, zbalila si pár vecí a odišla opatrovať do zahraničia.

Zrazu som nemusela o pol piatej vstávať a utekať na autobus do práce. Na domáce práce som mala vpohode celý deň. Žiadna šichta vo fabrike a potom domácnosť. Denne dve hodiny voľna. Bože, ako dávno som nebola len tak na prechádzke a odrazu som si to mohla dovoliť každý deň.

Môj denný režim vyzerá asi takto: Ráno vstať v normálnom čase, teda nie o štvrtej, alebo o piatej, ale vtedy, keď je už naozaj za oknami ráno. Neriešiť makeup, účes, šaty. Moje pracovisko je priamo v dome, takže základná hygiena a šup, šup, postarať sa o klientku.

Po raňajkách, bežné kuchynské práce. Varenie, nákupy, upratovanie. Šikovná gazdinka toho za doobedie zvládne veľa. Poobede voľno, trávené podľa nálady. Prechádzka, počítač, knihy, spánok… Neskoré popoludnie-kávičkovanie s klientkou, rozprávanie, prechádzka, alebo spoločenské hry-to som poznala naposledy v detstve.

Po pohodovom dni večera, večerná hygiena a pri troche šťastia a tolerancie zo strany klientky, zase pár hodín pre seba.

Žiaden stres, žiadne náhlenie. Starí ľudia žijú v spomalenom režime a tomu sa musí prispôsobiť aj opatrovateľka.

Teraz asi škrípu zubami ženy, ktoré sa starajú o babku “bosorku” a navyše o jej príbuzných, ktorí si opatrovateľku mýlia so slúžkou, záhradníčkou, opravárkou, žehliarkou, a.t.ď.. Nuž, v takej rodine by som dlho nevydržala. Radšej by som menila rodinu každý turnus, až kým nenájdem niečo normálne.

Aj ja mávam ťažké dni, kedy by som sa najradšej zbalila a utekala domov, hoci aj pešo. Aj ja si občas hovorím, čo je toto za život, keď pol mesiaca trávim preč od rodiny, sama v cudzom svete.

A potom si spomeniem, ako som drela na tri smeny, 8, 10, niekedy aj 12 hodín za strojom a doma som kričala na deti, pretože sa hrali a ja som si nemohla medzi nočnými šichtami pospať.

Spomeniem si na to, ako som fungovala na kávach a energetických nápojoch a poviem si, predsa len je to život.

Záleží iba na uhle pohľadu a na tom, ako si to zariadim.

A viete, čo je na tom najlepšie? Že pracujem iba 6 mesiacov v roku. Tú druhú polovicu roka môžem stráviť, ako ja chcem. Venovať sa rodine, cestovať, študovať, alebo trebárs podnikať 🙂