Keď duša potrebuje PN-ku

Tento turnus sa pre mňa začal vskutku podivne. Prišla som do práce unavená a netušila som, z čoho. Obvykle sa počas dvoch týždňov doma zregenerujem, nabijem pozitívnou energiou a do práce prichádzam plná elánu. Nejaké tie krízy a smútky za domovom prídu až po pár dňoch.

Zažila som to už toľko krát a zažívam to vždy znova, každé dva týždne, mala by som už to pendlovanie brať ako rutinu. Veď som si už za 7 rokov mohla zvyknúť. Veď je to vlastne to isté, ako keď človek každý deň chodí do práce, ibaže tie šichty sú v tomto prípade trochu dlhšie. Pravidelný stereotyp.

Tento krát to bolo inak. Už cestou do práce som cítila neidentifikovateľný smútok a únavu. Bez zjavnej príčiny. Akosi som sa nevedela na nič sústrediť a stále sa mi chcelo plakať.

Hovorila som si: „Pozbieraj sa, veď si v robote!“ Ale dajako to nešlo. Chcela som byť doma, vo svojej posteli a spať. Nič ma nezaujímalo. Na takéto stavy mi obvykle zaberá pozitívne myslenie a rôzne moje barličky (čítanie, hudba, písanie denníka, práca na blogu, čerstvý vzduch…) Teraz ale nezaberalo vôbec nič. Nič z toho, čo radím iným.

Ešte doma som si naplánovala, čo všetko budem na turnuse robiť, realita bola ale celkom iná. Na silu som si splnila najnutnejšie povinnosti a zaľahla. Nechcelo sa mi nič. Iba byť a dýchať. Stáva sa vám to tiež? Mávate niekedy takéto stavy? Ja na šťastie nie veľmi často.

Uvedomila som si, že som pracovala bez prestávky 7 rokov a že už by som potrebovala aj dlhšiu pauzu doma, nie iba tých pravidelných 14 dní. A zamýšľala som sa nad tým, že z tých posledných šiestich rokov som si vlastne odžila iba tri. Že žijem iba polovičným životom a ten druhý predávam za peniaze. Aj keď viem, že to tak nie je, pretože nech som kdekoľvek, stále dýcham a žijem a  stále som to ja.

Začala som sa zamýšľať nad zmenou práce. Nad tým, že nemôžem byť počas sviatkov doma… Že celé dni nevidím nikoho, iba opatrovanú osobu, ktorá mi veľa optimizmu do duše nepridá, naopak, očakáva ho odo mňa. Dostala som strach z vyhorenia. Alebo z toho, že sa v tom depresívnom starom dome zbláznim. Na babku som sa usmievala na silu. Musela som sa pretvarovať, aby si nič nevšimla a musela som sa nútiť do práce. Chvíľami to bolo nad moje sily.

Nechcela som sa ľutovať, ale občas sa tomu človek neubráni. Do teraz mi je záhadou, čo mi vlastne bolo. Asi moja duša potrebovala dočasnú PN-ku, ktorú som jej nemohla dopriať. A možno na mňa iba nepriaznivo vplývalo počasie, svit mesiaca, či zbláznené hormóny (Hormóny? To asi nie, veď už nie som nijaká mladica), neviem…

Každopádne, po troch dňoch to prešlo a ja som sa s novou chuťou pustila do práce. Okolo babky, okolo domu a domácnosti a v každej voľnej chvíli na mojom druhom blogu Ženy ve světě, na ktorom spolupracujem s kamarátkou Adélou.

Oslovila som ženy, žijúce v rôznych kútoch sveta a počas ďalších troch dní som vložila na blog 7 nových článkov, s tématikou Veľkonočných sviatkov vo svete. Na výsledok sa môžete pozrieť TU. Mám z neho radosť. Práca je liek na všetko. Nechcelo sa mi, ale pustila som sa do toho a bolo mi lepšie. Moja stereotypom unavená duša pookriala.

Občas tie všemožné návody na zlepšenie nálady, ktoré nás denne zaplavujú na facebooku, či v knihách- zameraných na pozitívne myslenie, proste nezaberajú. Sú chvíle, keď nezaberá vôbec nič. Treba to nechať iba odoznieť. Vyplakať sa do vankúša, vyspať sa z toho, predýchať to, oddýchnuť si… A potom začať niečo robiť aj na vzdory nálade. Prejde to samo. Vždy!

Možno si teraz poviete: „Zbytočný článok“. Ja som to ale potrebovala dať von. A povedať vám a svetu, že nie som vždy tá silná, ktorá nič a nikoho nepotrebuje. Že som tiež iba človek, z mäsa a kostí, ktorý má svoje slabé chvíľky, ako ich má každý. A tiež to, že aj keď je niekedy zamračené, po pár dňoch znova výjde slnko.

Želám vám, aby takých chvíľ bolo vo vašom živote čo najmenej a naopak tých, keď svieti slnko, čo najviac 🙂