Keď život spojí detstvo a starobu

Niekedy sa pristihnem pri tom, že v jednej chvíli poviem:

„Ukáž, mojko, pomôžem ti.“

A o pár minút neskôr hovorím presne tú istú vetu svojej 85-ročnej mame.

Jeden hlas patrí môjmu päťročnému synovi.

Druhý žene, ktorá ma kedysi učila chodiť.

A ja stojím niekde medzi nimi.

Ako dieťa som si myslela, že keď vyrastiem, život bude jednoduchší.

Neskôr, už ako mama, som si zase myslela, že deti vyrastú, rodičia budú stále rovnakí a ja konečne budem mať čas na seba.

Dnes mám dve dospelé deti a jedno malé a všetko je akosi inak…, a ja sa na tom musím trochu usmiať.

Môj syn ešte len objavuje svet.

Moja mama naň už spomína.

Ja som mostom medzi nimi.

Jedného učím písať.

S druhou hľadám okuliare.

Jednému čítam rozprávky.

Druhej pripomínam, aký je dnes deň.

Jeden sa pýta: „Prečo je obloha modrá?“

Druhá: „Aký je dátum?“

A ja odpovedám obom.

Sú dni, keď mi všetko ide strašne na nervy.

Keď by som chcela len chvíľu ticha.

Bez otázok.

Bez povinností.

Bez toho, aby ma niekto potreboval.

Potom však prídu chvíle, ktoré mi pripomenú, že je to vlastne fajn, že ma potrebujú.

Keď môj syn stvára tie svoje hlúposti.

Keď babke rozpráva svoje príbehy.

Keď sa mama usmieva.

Vtedy si uvedomím, že u nás doma je niečo, čo sa nedá kúpiť ani naplánovať.

Život ma naučil, že detstvo a staroba majú k sebe oveľa bližšie, než som si kedysi myslela.

Obaja potrebujú trpezlivosť.

Obaja chcú cítiť bezpečie.

Obaja sa potešia objatiu.

A obaja sa dokážu úprimne tešiť z maličkostí.

Samozrejme, nie každý deň je idylický.

Občas mám pocit, že celý deň iba niečo hľadám…

Autíčko.

Tabletky.

Skladačky.

Mobil.

Okuliare.

Vlastné nervy…

Keď večer konečne všetci spia, rozmýšľam, či som dnes bola viac mamou alebo dcérou a kde som v tom všetkom ja.

Potom si poviem, že som jednoducho bola ženou, ktorá robila to najlepšie, čo v danej chvíli vedela.

A možno to úplne stačí.

Často počúvame, že ženy by sa mali viac starať o seba.

Súhlasím.

Ale viem aj to, že niekedy sa to ľahšie povie, ako urobí.

Keď sa o niekoho staráš, ľahko zabudneš, že aj ty potrebuješ oddych, objatie a obyčajnú otázku:

„Ako sa dnes máš ty?“

Preto sa to učím.

Nie každý deň úspešne.

Ale učím sa.

Lebo viem, že ak raz prestanem myslieť aj na seba, nebudem mať z čoho rozdávať.

Byť zároveň mamou aj dcérou je jedna z najnáročnejších, ale aj najkrajších životných úloh.

A hoci bývam unavená, cítim aj veľkú vďačnosť.

Nie každému je dopriate vidieť začiatok aj jeseň života takto zblízka.

Ja to šťastie mám.

A každý deň mi pripomína, aký vzácny je čas, ktorý môžeme stráviť spolu.

💡 Vedeli ste?

Psychológovia používajú pojem sendvičová generácia pre ľudí, ktorí sa zároveň starajú o svoje deti a o starnúcich rodičov. Takýchto rodín neustále pribúda a táto životná etapa býva psychicky aj fyzicky veľmi náročná.

💜 Na záver…

Ak aj ty práve žiješ obdobie, keď sa staráš o všetkých okolo, chcem ti povedať jednu vec.

Nemusíš byť dokonalá.

Stačí, že robíš to najlepšie, čo vieš.

Aj to je láska.

📖 P.S.

Ak máš rada úprimné príbehy zo života, možno sa ti bude páčiť aj moja kniha Denník opatrovateľky. Nie je len o opatrovaní seniorov. Je o ženách, ktoré sa starajú o druhých, hľadajú samy seba a popri tom sa učia, že aj ony si zaslúžia pochopenie, oddych a láskavosť.

Pozývam ťa aj do mojej druhej virtuálnej obývačky, na blog – Skvelá opatrovateľka, kde nájdeš kopec článkov a e-bookov s opatrovateľskou tématikou.