Príbeh budúcej opatrovateľky. Čo robiť, keď už nevládzem?

Dobrý deň pani Marta

Pred pár dňami som si stiahla Vašu knihu Dva životy jednej ženy. Ďakujem za to, že som si ju mohla stiahnuť zadarmo, lebo som v tomto momente vôbec neváhala. Bol to tiež veľký dôvod aby som urobila prvý krok, prvé odhodlanie. Prečítala som ju jedným dychom. Veľmi milo na mňa zapôsobila Vaša úprimnosť v tom ako to opisujete a veľa, veľa možností reagovať na Váš príbeh a súčasne na ten môj. Už nehovorím o emaile, ktorý som od Vás o pár dní dostala. Prekvapil ma.  To je skutočne milé a dáva človeku pocit, že si ma fakt niekto všimol, nie je to iba automatické zasielanie. Za to Vám tiež ďakujem.

Pracujem na Slovensku už viac ako 20 rokov. Prežila som veľa zmien organizačných aj pracovných. Medzi tým som bola rok a pol nezamestnaná. Popri zamestnaní som vyštudovala vysokú školu. Keďže som matkou piatich detí, nebolo to ľahké, ale s Božou pomocou a pomocou manžela, rodiny som to zvládla. Teraz sú už moje deti, dá sa povedať, dospelé. Tí mladší ešte študujú. Popri tom sa starám aj o svokru, ktorá nebýva s nami.

A čo ma doviedlo k tomu, aby som niečo hľadala? Situácia v práci: preťaženosť, stres a hlavne správanie sa vedúceho voči mne. Dôsledkom toho už trpí i moja rodina, reagujem podráždene, nervózne a začala som sa budiť v noci. Najradšej by som bola, aby odo mňa už nikto nič nechcel. Je to syndróm vyhorenia.

Keď v práci odrobím každý deň cca 8-10 hodín (ťahám nadčasy), najradšej by som sa už cestou domov s nikým nestretla, aby som nemusela nikomu nič vysvetľovať a radiť a pritom sa usmievať. Doma nevládzem rozmýšľať, napr. čo na večeru, nič ma nebaví. Potrebujem čas aspoň na chvíľu vyjsť vonku a nadýchať sa vzduchu a aby ma ofúkal vietor.

V noci po prebudení mi nedá pokoj myšlienka, že ráno to začína znova. Pracuje sa vo veľkom strese, zhone, kopa úloh, telefonátov, klientov, byrokracie a ešte k tomu to správanie vedúceho. Takto ďalej už nevládzem, hovorím si. Rozhodla som sa preto porozprávať sa s našim vedúcim, ktorý ocenil to, že som s tým vyšla navonok a mám nádej, že sa to môže zmeniť, ale veľmi si to nemyslím.

Rozmýšľala som o tom, čo, alebo kde by som mohla pracovať? Trochu závidím ženám, ktoré robia v Rakúsku a potom majú voľno dva týždne. To si neviem predstaviť, stále raz v mesiaci mať toľko voľna a hlavne po príchode domov Vás nič nečaká, žiadne emaily, žiadne kopy papierov, byrokracie atď.  Preto som pátrala na fb až som klikla na Váš odkaz. Neviem, ale asi ste jediná čo ste sa týmto štýlom o živote opatrovateľky rozhodla písať. No super nápad ste mali a hlavne odvahu. Ste pre mňa taká iskierka, ktorá mi zasvietila. Ja si uvedomujem pri Vás, že mám málo odvahy, zmeniť niečo zabehnuté.

Momentálne som si dohodla hodiny doučovania nemeckého jazyka. Mám síce maturitu z NJ, ale po tých rokoch čo to človek, ak nepoužíva, zabudne. Ukončila som aj dvojtýždňový kurz nemeckého jazyka, kde som si trochu zopakovala a prevetrala vedomosti. Potrebujem si ešte urobiť kurz opatrovateľky. Som rozhodnutá, že ak sa to v práci nezlepší, ukončím pracovný pomer a skúsim opatrovanie. Mám aj z toho strach, aj ma to láka. Mám strach zo zmeny, z neznáma, uvedomujem si, že to je tiež náročné, ale rada mám cestovanie a spoznávanie nových ľudí.  Tento príbeh nie je príbeh opatrovateľky, ale možno budúcej.

Prosím Vás o Váš pohľad na moju situáciu. Ostávam s pozdravom a ďakujem. Zuzana M.

PS: Neviem či by som to tak všetko stihla napísať a vôbec či by som sa dostala k Vašej knihe a prečítala si ju, keby som nebola na PN-ke, asi skôr nie.

Dobrý večer, pani Zuzana. Ste veľmi šikovná žienka, keď ste popri deťoch vyštudovali vysokú školu. Klobúk dolu, naozaj. Myslím, že nadišiel čas, aby ste začali konečne trošku myslieť na seba. Zaslúžite si oddýchnuť. Aj sa trošku rozmaznávať. Neprišli sme na svet preto, aby sme väčšinu času, ktorý nám je vymeraný, boli preťažení, smutní a bez radosti zo života.

Skúste porozmýšlať, čo by ste robili, keby Vám už nezostával takmer nijaký čas. Čo by ste ešte chceli zažiť? Čo by ste si chceli dopriať? Ale myslite pri tom skutočne len a len na seba. Nie na rodinu, nie na deti, nie na to, čo ešte treba stihnúť v práci… Pre nich ste tu celý svoj život. Rozdávate sa a rozdávate a pritom strácate seba samú. Nie div, že ste z toho všetkého, čo musíte zvládať, smutná a vyhorená.

Zmeniť život nie je ľahké. A zo dňa na deň by som to ani neodporúčala, treba si to dobre premyslieť a naplánovať jednotlivé kroky, aby ste sa nedostali z blata do kaluže. Napríklad nejaký plán B, ak by to v zahraničí nevyšlo podla predstáv. To doučovanie nemčiny je veľmi dobrá investícia do budúcnosti. Aj to, že ste mali odvahu porozprávať sa so šéfom o situácii v práci. Možno sa niečo predsa zmení k lepšiemu. Treba veriť. Ale popri tom aj robiť kroky (hoci aj malé) pre lepší zajtrajšok.

Skúste si každý deň nájsť chvíľku na to, aby ste si niečím urobili radosť. Možno sa Vám to zdá teraz nemožné, ale skúste to. Každý deň aspoň chvíľočku. Môže to byť hocičo. Napríklad si v práci vyložte nohy na stôl, zavrite oči a predstavte si, že sa prechádzate bosá po piesku na pláži. Keď Vás pri tom prichytia, môžete povedať, že Vám prišlo nevoľno. Nebudú Vám veriť? NO A ČO? Ich problém.

Po práci sa zastavte v tej peknej kaviarni a dajte si niečo hriešne dobré. Veď tam nemusíte stráviť celé poobedie a na večeru sem tam môže byť aj krajček chleba. Cestou na nákup sa zastavte v obchode s handričkami a niečo si kúpte. Hoci pestrú šatku na krk, alebo krajkové nohavičky. Nejaké tri eurá rodinný rozpočet nezrujnujú. Na miesto sprchy si poležte vo vani. Postavte sa pred zrkadlo a zacvičte si tvárovú gymnastiku. Usmievajte sa na seba a majte rada tú osôbku, ktorá na Vás pozerá zo zrkadla. Ona to veľmi potrebuje a aj si to zaslúži. Ona jediná s Vami bude navždy, preto by ste jej mali dávať to najlepšie a s láskou sa o ňu starať.

A v neposlednom rade aj robte postupné a premyslené kroky ku zmene práce. Učenie sa nemčiny je skvelý začiatok.

Zhrniem to: každý deň, ale naozaj KAŽDÝ, urobte niečo len a len pre seba. Urobte si z toho zvyk a veci sa postupne začnú meniť.

Ešte by som chcela dodať, že to, že máte strach, je úplne normálne. Aj ja som ho mala. Každý má strach zo zmeny. Strach je náš obranný mechanizmus, ktorý nás má chrániť, aby sme sa nedostali do problémov. Lenže keby sme občas nejednali aj navzdory našemu strachu, nikdy by sme sa nikam neposunuli.

Želám všetko dobré. A moc držím palce.

S pozdravom Marta Kluchová

P.S. Nie som psychologička, ani koučka. Som obyčajná žienka – opatrovateľka, ktorá si na ceste k spokojnej ženskej duši kadečím prešla. Ak sa niečím trápite, napíšte mi. Budem Vaša virtuálna kamarátka. Vypočujem Vás, “pohladím”, povzbudím a možno aj poradím. Písať mi môžete na email: marta.kluchova@gmail.com, alebo do formulára na TEJTO STRÁNKE.

Marta Kluchova
Som opatrovateľka na materskej. Niekoľko rokov som pracovala ako opatrovateľka seniorov v Nemecku a Rakúsku a preto dôverne poznám starosti aj radosti turnusových opatrovateliek. Milujem cestovanie, knihy a písanie. Som zberateľka príbehov - hlavne opatrovateľských a tiež samostatná a všestranná žena a mama dvoch úžasných mladých ľudí a jedného malého princa. Nemám rada stereotyp, zmena je pre mňa život, prijímam výzvy na vzdory strachu a som vďačná za každý nový deň. Som autorkou eBooku SOM OPATROVATEĽKA- Dva životy jednej ženy a eBooku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY , a tiež knihy DENNÍK OPATROVATEĽKY . Baví ma inšpirovať ľudí k tomu, aby sa nebáli prekračovať vlastné hranice. Viac o mne sa dozviete tu >>

Kniha:

DENNÍK OPATROVATEĽKY

Cestujete do zahraničia, ostávate na turnusy a pracujete 24 hodín denne? Máte pocit, že vaša práca je psychicky náročná a vyčerpávajúca? Cítite sa unavená a obávate sa budúcnosti?
ROZUMIEM VÁM!
Aj ja som Opatrovateľka.
Aj mne býva smutno za rodinou, deťmi, priateľmi. Aj ja občas plačem v noci do vankúša.

Som žena ako vy. Na Slovensku mama, v Rakúsku opatrovateľka, žijúca cudzí život.

V tejto knihe nájdete mnohé opatrovateľské zážitky, myšlienky, smútky aj radosti. Nazrite do knihy a ja vám sľubujem, že so mnou budete plakať aj sa smiať a že sa v nej mnohé nájdete.

Komentáre