Zo života opatrovateľa – 1. časť

ŽIVOT PÍŠE TIE NAJÚŽASNEJŠIE PRÍBEHY A TOTO JE JEDEN Z NICH. ZAČÍTAJTE SA DO PRÍBEHU JEDNÉHO OPATROVATEĽA.

………………………………………………..

…..

…

Žil som si spokojný život, pokiaľ neprišla kríza.

Ako 50 ročný som zostal bez práce. Som vyučený kuchár takže ponúk bolo dosť, ale nechcel som už pracovať na Slovensku. Ako to všetci poznáme- veľa práce a málo eur a hlavne, vadilo mi to ponižovanie a povýšenecké správanie nadriadených. Rozhodol som sa že pôjdem do susedov – do Rakúska, skúsiť šťastie ako kuchár.

…

Ale malo to jednu trhlinu, nevedel som po nemecky a to bol VEĽKÝ PROBLÉM. Ako štartovné som dostal ponuku pracovať ako opatrovateľ. Urobil som si kurz a poďme von. S vedomím že buď tam zostanem a budem sa učiť nemecky alebo pôjdem domov, nechať sa ponižovať za tú almužnu čo sa ponúka u nás doma.

…

Moja prvá šanca bola slobodná, vysoká, štíhla a bezdetná, 85 ročná pani. Okolie vravelo, že údajne ťažká, neznesiteľná, panovačná povaha, ale ja som to tak nevidel a necítil. Ku mne sa správala milo. Bola v nemocnici po úraze a tak bola rada, že sa môže vrátiť domov s vedomím, že sa o ňu bude niekto starať.

Keďže bola slobodná jej rodina začala od sesterníc a ich detí, ktorí ju nemali veľmi v láske.

…

Práce v domácnosti mi neboli cudzie a tak som si rýchlo zvykol. Začal som jej vypekať a variť samé dobroty a ona jedla s neskutočnou chuťou. Onedlho to vedelo, cez dlhé telefonáty, celé Rakúsko. „Pfleger je taký a taký a varil to a to“.

…

Za tri roky čo som tam bol sme si na seba zvykli, až na toľko že sa nedala nikomu inému kúpať. Keď sa niečo malo riešiť, povedala: „Počkáme čo na to povie môj Pfleger“. Tomu sa hovorí DôVERA. Za tri roky sa tam vystriedalo 18 kolegýň, žiadna jej nebola dosť dobrá.

…

Stávalo sa aj to a nie jeden krát, že som sa po výmene musel vrátiť späť lebo tá čo ma striedala sa otočila na opätku a išla domov. Iné zasa nevedeli variť, starať sa o domácnosť boli malé, tlsté a žiadna jej nebola po vôli.

…

Po čase môžem prehlásiť že nebanujem dokonca som sa tešil z práce a samozrejme zo zárobku a z nádhernej krajiny kde som bol.

…

Zomrela tri dni po mojom odchode zo služby. To, aká bola a čo o nej ľudia vraveli som videl iba ja. To bolo iba preto že bola osamelá, znechutená, uzavretá do seba. Nikomu neverila, s nikým sa nebavila a rodina, tá čakala, kedy zomrie aby sa pobili o majetok.

…

Čo by som napísal na záver môjho prvého pôsobenia..

Nebanujem že som sa tak rozhodol a urobil by som to znova.

…………………………………………………………………………………………………

Autor: OPATROVATEĽ PAĽO

…………………………………………………………………………………………………

Pokračovanie príbehu si môžete prečítať TU: Život to napísal sám, pre mňa- 2. časť

………………………………………………………………………………………………

…

…………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………….

MOHLO BY VÁS TIEŽ ZAUJÍMAŤ

Štítky: opatrovanie opatrovanie v zahraničí práca so starými ľuďmi práca v Rakúsku práca v zahraničí Rakúsko starostlivosť o seniorov život v zahraničí

Marta Kluchova

Som opatrovateľka v domácom prostredí a virtuálna asistentka. Milujem moju rodina a malého synka, ktorého som dostala do daru v pokročilom veku. Niekoľko rokov som pracovala ako opatrovateľka seniorov v Nemecku a Rakúsku a preto dôverne poznám starosti aj radosti turnusových opatrovateliek. Mám rada cestovanie, knihy, písanie... Som zberateľka príbehov - hlavne opatrovateľských. Nemám rada stereotyp, zmena je pre mňa život, prijímam výzvy na vzdory strachu a som vďačná za každý nový deň. Som autorkou eBooku SOM OPATROVATEĽKA- Dva životy jednej ženy a eBooku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY , a tiež knihy DENNÍK OPATROVATEĽKY . Baví ma inšpirovať ľudí k tomu, aby sa nebáli prekračovať vlastné hranice. Viac o mne sa dozviete tu >>

E-book:

ŽIVOT NA DRUHÝ POKUS, PO 50

Ako zmeniť prácu, peniaze aj smer života bez toho, aby si všetko zbúrala

Poznáš ten pocit, keď máš všetko „tak nejako v poriadku“… a napriek tomu cítiš, že to nie je ono? Práca ťa už nenapĺňa. Peniaze sotva stačia. A vnútri máš tichý hlas, ktorý sa pýta:

„Je toto naozaj všetko?“

Nie si v tom sama.

Veľa žien po štyridsiatke a päťdesiatke sa dostane do bodu, kde už nechcú len prežívať. Nechcú však ani riskovať všetko, čo roky budovali.

Chcú zmenu. Ale rozumnú. Postupnú. Reálnu.