Ako opatrovateľka prácu hľadala a lásku našla

PRÍBEH OSAMELEJ MATKY, KTORÁ HĽADALA LEPŠIU PRÁCU A NAŠLA LÁSKU.

Robila som v jednej nemenovanej firme ako dievča pre všetko. Predavačka, čašníčka, či pomocná sila v kuchyni. Ale aj ako kuchárka. Boli sme super partia. Oslavovali sme narodeniny aj meniny. Keď som mala sviatok, vždy mi želali, aby sa mi splnil sen, po ktorom túžim.

Túžila som po mnohých veciach, no jedna z nich bola, že som chcela ísť opatrovať do Rakúska či Nemecka. Môj život šiel stále rovnako. hľadali mi chlapa, aby som nebola sama a ja som sa iba smiala. No kto by už mňa chcel. Aj šéf sa smial: “No už toľko netrucuj, treba žiť !” Ja som si muža nehľadala, nechýbal mi.

Nechcelo sa mi odísť z tej firmy, bolo mi tam dobre. Ale peňazí bolo málo a to bol problém. Snažila som sa nasporiť, no čo som nasporila, to som aj minula. Bola som rozvedená a moje 3 deti vyžadovali  kadečo, po čom túžili. Ja, ako dobrá mama, som im to chcela splniť. Zase nie všetko, ale čo som mohla, to som urobila.

S deťmi som mala veľmi dobrý vzťah. Vedeli sme sa porozprávať, aj pomohli sme si,  proste super. Trápila ma len jedna vec: “Bože, musím ísť robiť preč, lebo takto bez peňazí sa žiť nedá.” Bola som slabá. Vlastne ani nie slabá, ale bála som sa vycestovať, pretože moja nemčina bola slabá.

Nedalo mi to a začala som posielať  do agentúr prihlášky. No ich odpoveď väčšinou bola, že sa mi ozvú. Tak som čakala.

V jeden deň mi zavolala agentúra, či mám záujem opatrovať babku– 88 ročnú. No musela som sa rozhodnúť v ten deň. Zostala som v šoku. Čo teraz šéf? Bol preč, na služobke a ja som nechcela nechať moju prácu len tak a odísť.

Tak som zavolala šéfovi, že mám takýto problém. On vedel, že chcem ísť a vždy mi to prial, len bol tak ako ja šokovaný, že to prišlo tak rýchlo.  “No čo už, keď si to chcela, tak choď.” Trocha nevrlo mi to povedal,  ale vravela som si: “Idem!” A tak som v pondelok  večer odišla.

Večer pred odchodom som sa ešte pomodlila, nech je tá rodina dobrá a nech to so mnou dáko vydržia a ja s nimi.

Moja cesta bola pochmúrna. Išli so mnou 3 ženy, no ani jedna sa nechcela rozprávať. Mne to chýbalo, myslela som si, že ženy sa rady rozprávajú. No nič, cestovala som a v Bratislave som prestúpila do iného auta. Odtiaľ som šla rovno ku tej rodine.

Keď už všetci vystúpili, vravela som si v duchu: “Bože, nech už idem domov, nech to mám za sebou.”  Šofér by sa aj so mnou rozprával, ale teraz pre zmenu mne nebolo do rozprávania. Cítila som, ako zavše pozrie do spätného zrkadla a usmeje sa. Videl na mne, že mám strach. Keď už prišiel ten čas a povedal mi, že tam za chvíľu budeme, mne sa urobilo zle.

Zastal pred domom a ja som zazvonila na zvonček. Otvoril mi dobre vyzerajúci pán v najlepších rokoch. Bola som zaskočená. Čakala som ženu, nie muža. Musela som ho poprosiť,  či by zaplatil za cestu, lebo ja som toľko nemala a ani som nevedela, že mám niečo platiť. V agentúre mi to nepovedali. Domáci pán vzal peniaze a dal šoférovi. Ten sa pozdravil a odišiel preč.

“A čo ja?” Povedala som si v duchu.  Mladý pán ma zavolal a vo mne sa zastavilo všetko, aj to málo, čo som sa naučila som zabudla. Nevedela som zaťať nemecky. On bol zhrozený, že koho to sem poslali. Neskôr prišla nejaká žena a s tou som si začala písať na počítači. Bolo mi to ľahšie, ako rozprávať. Ako sme si tak písali, vravím si:

“A idem domov zajtra, to ja takto nemôžem.”  Bola som unavená a chcela som si oddýchnuť, no stále ma trápili otázkami.

Potom sme to už dáko dovŕzali, ani oni nemali na to nervy a ani ja. Babka sedela a hľadela, nepovedala nič, len hľadela. Tak som sa na ňu usmiala a ona sa usmiala na mňa. Vtedy sa vo mne  niečo  stalo. “Bude to dobré”, povedala som si.

Mladý pán mi ukázal priestory a potom všetkom mi naveľa ukázal aj moju izbu. Konečne som nemusela odpovedať na otázky. Len som sa osprchovala a zaľahla som tak,  že ani neviem, ako som zaspala.

Ráno som vstala, upravila sa a šla som dolu k babke. Tá sa na mňa usmiala a ja už som vedela, že si budeme rozumieť.

Hneď na to prišiel mladý pán, tak sme si začali písať, že čo ako, čo budem musieť urobiť, keď nebude doma. Bolo to ťažké, ale nejako sme sa dorozumeli. Ja som stále premýšľala, kde má ženu. Neskôr som sa dozvedela, že je starý mládenec.

No nič, povedala som si, musím tu zostať,  čo by čo bolo, nejako to zvládnem. A verte, zostala som.

Po čase som si našla k nemu cestu a aj on ku mne. Skamarátili sme sa. Pozeral, na mňa, usmieval sa a ja som bola rada, že ťažké začiatky mám za sebou.

On chodil ráno do roboty a vracal sa domov večer a ja som bola s babkou sama celý deň, čo mi vyhovovalo. Babka bola milá a keď dačo bolo treba urobiť, buď sme si to povedali, napísali, alebo som už dačo aj sama pochopila. Takto šiel deň za dňom.

V nedeľu sme jedávali všetci spolu a ja som vždy premýšľala, čo dobré navariť, aby im chutilo. No, chutilo im vždy. Chválili ma, že veľmi dobre varím. Využila som všetko, čo som sa ako kuchárka naučila v predošlej práci.

Neskôr sme začali aj viac so synom komunikovať. Keď som nerozumela tak mi napísal a ja jemu. Večer, keď sme pozerali televízor, niekedy sa spýtal, či si dám vínko a ja, že hej, čo by nie.

Ja som človek usmievavý a mám rada ľudí. Babka mi vraví, že mám dobre srdce, že to vidí na mne.  Aspoň jedna osoba, čo som si bola istá, že ma niekto má rád, keď som bola tak ďaleko od detí, ktoré mi tak strašne chýbali.

Tam, kde som  pracovala, mali ihriská.  Či na volejbal, futbal a aj tenis, čo som hrávala veľmi rada s deťmi. Chodila som sa po večeroch prechádzať. Sem- tam, som zašla aj bližšie ku ihrisku. Raz som taká zadumaná hľadela a myslela na to, ako hrávam s deťmi. A tam ma videl  stáť mladý pán, babkin syn. Ja som ho nevidela.

Na druhý deň sa ma spýtal, či si chcem ísť zahrať tenis. Mne srdce poskočilo a vravím: “Áno, šla by som”. Dohodli sme sa, že pozajtra má voľno, že pôjdeme. “Hurá, konečne niečo, čo ma baví!”

Prišiel ten deň a ja som mala trému, dosť som sa hanbila, no to bol len začiatok. Keď sme začali hrať, všetko zo mňa spadlo. Išlo mi to veľmi dobre, samozrejme so smiechom. Neviem, asi sa niečo v ňom prebudilo a začal sa aj on smiať. Bolo nám super, ja som takmer zabudla aj na babku. Doma som ju vystískala a obe sme sa tomu zasmiali.

Išla som sa osprchovať a spraviť večeru. Jedli sme zasa spolu, on zavše na mňa pozrel a ja som sa usmiala. Mala som pocit, že asi ku mne niečo cíti a nevie, čo s tým, ako keby si vravel, tak doteraz som bol sám a hľa…

V jeden večer sme sa rozprávali a ja som sa ho spýtala, prečo sa neoženil. Povedal, že jemu je takto dobre a že on sám nevie čo chce. Len som sa pousmiala, nepýtala som sa ďalej, aby si nemyslel, že vyzvedám.

Ale potom sa ma on začal spytovať, ako žijem a či mám priateľa. Ja, že nie,  že som sklamaná z môjho bývalého manžela a zatiaľ mi je takto dobre.

Chytil ma za ruku a usmial sa, ja tiež. Keď sme dopili víno, pobrala som sa ľahnúť si. On mi povedal, že si pozrie emaily a pôjde tiež.

Väčšinou mi napísal, že dakde ide, či už k lekárovi, alebo do kostola a tak. Občas však zabudol. Nechala som to tak a neriešila, ale zavše mi vadilo, že keď odišiel, nepovedal mi.

Čoskoro som si uvedomila, že mám asi problém, že som sa zamilovala. Keď som sa zdôverovala kamarátkam a čakala od nich radu, ako z toho von, len sa smiali a vraveli: “Nechaj to ísť svojou cestou a uvidíš ako to dopadne a čo z toho bude.”

Toto bol príbeh jednej mojej známej. Poznala som ju iba krátko. Ako to dopadlo, či tam zostala a či je s ním neviem. Už som s ňou viac nebola v kontakte, odišla som, za inou prácou. Ale veľmi by ma zaujímalo, ako sa má. Nuž, skúste si záver doplniť sami. Opatrovateľka Anka.

Ak ste aj vy zažili zaujímavé príbehy, či už opatrovateľské, alebo cestovateľské, ktoré stojí za to dať na papier, napíšte mi. Rada ich uverejním, či už pod Vašim menom, alebo anonymne.

Marta Kluchová- KONTAKT

 

UŽ STE ČÍTALI?

3sipky-dolu-tmave

Tlačená kniha: DENNÍK OPATROVATEĽKY – cesta do hlbín opatrovateľskej duše

Pravdivý príbeh slovenskej opatrovateľky v Rakúsku

paperbackstanding2_300x400

Knihu si môžete zakúpiť na TEJTO STRÁNKE (klik)

Viac info o knihe nájdete TU

Marta Kluchova
Som opatrovateľka na materskej. Niekoľko rokov som pracovala ako opatrovateľka seniorov v Nemecku a Rakúsku a preto dôverne poznám starosti aj radosti turnusových opatrovateliek. Milujem cestovanie, knihy a písanie. Som zberateľka príbehov - hlavne opatrovateľských a tiež samostatná a všestranná žena a mama dvoch úžasných mladých ľudí a jedného malého princa. Nemám rada stereotyp, zmena je pre mňa život, prijímam výzvy na vzdory strachu a som vďačná za každý nový deň. Som autorkou eBooku SOM OPATROVATEĽKA- Dva životy jednej ženy a eBooku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY , a tiež knihy DENNÍK OPATROVATEĽKY . Baví ma inšpirovať ľudí k tomu, aby sa nebáli prekračovať vlastné hranice. Viac o mne sa dozviete tu >>

Kniha:

DENNÍK OPATROVATEĽKY

Cestujete do zahraničia, ostávate na turnusy a pracujete 24 hodín denne? Máte pocit, že vaša práca je psychicky náročná a vyčerpávajúca? Cítite sa unavená a obávate sa budúcnosti?
ROZUMIEM VÁM!
Aj ja som Opatrovateľka.
Aj mne býva smutno za rodinou, deťmi, priateľmi. Aj ja občas plačem v noci do vankúša.

Som žena ako vy. Na Slovensku mama, v Rakúsku opatrovateľka, žijúca cudzí život.

V tejto knihe nájdete mnohé opatrovateľské zážitky, myšlienky, smútky aj radosti. Nazrite do knihy a ja vám sľubujem, že so mnou budete plakať aj sa smiať a že sa v nej mnohé nájdete.

Komentáre