Zo života opatrovateľa- 3. časť

TRETIA ČASŤ

Určite ste si všimli, že keď prišiel na miesto môjho kolegu Bulhar, ja som odišiel. Dôvod bol aj ten, že Hansova žena pila.
Hans bol na mňa natoľko naviazaný, že čokoľvek som povedal, alebo som chcel aby robil, bez váhania to urobil. Jeho žena začala na mňa chorobne žiarliť. Ku koncu to bolo s jej pitím neúnosné. Denne, áno denne  vypila 2 – 3 fľaše vína a keď spadla na koberec, to sa stávalo v poslednej dobe dosť často, musel som ju dávať do postele. Spitá pod obraz boží.
Nejeden večer Hans preplakal so slovami: “Pozri sa, máme majetky a peňazí, že to  nie sme schopní minúť. Deti sú na úrovni, všetky majú nie domy, ale paláce. A za to, že som tu, vďačím tebe, lebo doktor ma už dávno pochoval. A ona pije a pije, neviem čo sa to s ňou stalo.” Ja som to tušil, ale nechal som si to pre seba.
A nakoniec, prečo som to u NICH vzdal? Je to jednoduché. Naviazal sa na mňa natoľko, že chcel aby sme sa presťahovali do Rakúska, že mojej rodine kúpi dom. Čo som odmietol. Žil som dva roky ako v zlatej klietke a ak by som pristúpil na jeho hru tak by som prišiel o všetko súkromie aj o slobodu. Lebo on čo chcel, to si kúpil. Ale ja nie som na predaj, pre mňa je sloboda a rodina vzácnejšia.
 
Po odchode zo zlatej klietky som si, (keďže boli Vianoce) dal oddych. Oslovila ma jedna  agentúra že potrebujú vysokého a silného opatrovateľa. Volali v stredu, s nástupom v piatok. A znova som sa ocitol v tom opatrovateľskom kolotoči. Prijatie do rodiny bolo veľmi milé a priateľské.
 
Keďže som musel o sebe napísať čo agentúra požadovala, napísal som že som kuchár a to domácej pani vyčarilo úsmev na tvári. Začal som sa starať o pacienta a prischla mi aj práca v kuchyni. Tak im varím, pečiem dobroty, dokonca si rozkázali k narodeninám a k výročiu svadby  tortu.
 
Pán – 65 ročný, po mozgovej príhode, na pravú stranu ochrnutý. Pani v podobnom veku. Veľmi skromná, vďačná a úctivá rodina. Nastúpil som na začiatku roka, čo ma vlastne potešilo, každé euro sa počíta. Pán bol rok po príhode.
… 
V stave, akom som ho našiel mi pripomenul, ako som to zvládol s ležiacim pacientom. Jozef bol na pravú stranu kompletne chromý. Začali sme spolu cvičiť a po mesačnom  náročnom cvičení mi podal pravú ruku. O dva mesiace si chytil šálku do oboch rúk.
 …
Je to ťažký prípad, už len pre to že od februára kedy som nastúpil, agentúra posiela štvrtého opatrovateľa. Prvý odišiel na operáciu chrbtice, druhý na operáciu s kolenom, tretí sem prišiel iba na dva týždne a keď sme sa stretli  povedal, že sem už nepríde, pretože meral iba 150 cm a Jozef je vysoký 180 cm. Čiže ho nemohol zvládať.
 
Ako som povedal, je to ťažká práca, ale keby rodina nebola neskutočne dobrá, milá a ten pokoj, čo tu vládne, už by som aj ja dávno odišiel.
 …
Pani sa mňa pýta, čo sa bude variť a čo by som si želal a čo mi má kúpiť. Ja jej s úsmevom poviem, že by som si želal keby mi kúpila 20 dkg 500 eurových bankoviek. Ona keď príde z nákupu, vždy povie: “Dnes som mala smolu, jeden predo mnou  všetko vykúpil. Ale zajtra sa posnažím.” No nie je milá keď sa tak snaží? 🙂
 …
Všetkého je dostatok, o nič nie je núdza, ale musím povedať že keď sa chýli k výmene, tak ostanú smutní, že idem preč a niekoľko krát sa spýtajú či prídem. A keď poviem, že áno, prídem, prečo by som neprišiel, tak sa usmievajú a vravia, že ma budú čakať.
Robím opatrovateľa piatym rokom, z toho som mal tri rodiny, všetky boli dobré a milé, ale táto je jednoduchá a dokonale milá.

Možno je to v tom, akú atmosféru si vytvoríte a čo do tej rodiny svojím prístupom prinesiete a čo dokážete vytvoriť svojou osobnosťou. Poznal som veľa kolegov a musím na ich adresu povedať, niektorí, keby zostali doma, by lepšie spravili, ako robiť zle  a hanbu slovenským opatrovateľom.

Želám vám aby ste, ak sa rozhodnete pracovať ako opatrovateľ, robili prácu dobre a snažili sa, aby ste si mohli večer povedať: “Dnes som sa snažil a právom mi tie eura patria.”  Viem, je to ťažká práca, ale už len pomyslenie, že by som robil na Slovensku mi naháňa husiu kožu.

Ja som si osvojil jeden citát:

Ak by som nemal prácu, išiel by som aj ulicu zametať a sľubujem vám, že tá moja ulica by bola najčistejšia a najkrajšia.

Priatelia nech sa vám darí, je to vo vás. Prajem Vám len a len to najlepšie…

OPATROVATEĽ PAĽO

Toto je koniec rozprávania jedného opatrovateľa. Ale verím, že nie aj koniec príbehu.

Naša práca je náročná, ale keď sa robí s láskou, je aj krásna a užitočná. A veľmi potrebná.

Ak pracujete ako opatrovateľka, alebo opatrovateľ, a zažili ste pri svojej práci príbehy, o ktoré by ste sa chceli podeliť, napíšte mi na email: marta.kluchova@gmail.com . Rada vaše príbehy uverejním, či už pod vašim menom, alebo anonymne, to je na vás. Niektorí z Vás to už urobili a mne boli potešením Vaše príbehy publikovať. S úctou Marta Kluchová- opatrovateľka

Marta Kluchová
Pracujem ako opatrovateľka seniorov v Rakúsku a vo voľnom čase rada cestujem, čítam a píšem. Som zberateľka príbehov- hlavne opatrovateľských a tiež samostatná a všestranná žena a mama dvoch úžasných mladých ľudí. Milujem rozmanitosť života, výlety a cestovanie, históriu, prírodu. Robím to, čo chcem a som vďačná za každý nový deň. Som autorkou eBooku SOM OPATROVATEĽKA- Dva životy jednej ženy a eBooku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY , a tiež knihy DENNÍK OPATROVATEĽKY . Baví ma inšpirovať ľudí k tomu, aby sa nebáli prekračovať vlastné hranice. Viac o mne sa dozviete tu >>

Kniha:

DENNÍK OPATROVATEĽKY

Cestujete do zahraničia, ostávate na turnusy a pracujete 24 hodín denne? Máte pocit, že vaša práca je psychicky náročná a vyčerpávajúca? Cítite sa unavená a obávate sa budúcnosti?
ROZUMIEM VÁM!
Aj ja som Opatrovateľka.
Aj mne býva smutno za rodinou, deťmi, priateľmi. Aj ja občas plačem v noci do vankúša.

Som žena ako vy. Na Slovensku mama, v Rakúsku opatrovateľka, žijúca cudzí život.

V tejto knihe nájdete mnohé opatrovateľské zážitky, myšlienky, smútky aj radosti. Nazrite do knihy a ja vám sľubujem, že so mnou budete plakať aj sa smiať a že sa v nej mnohé nájdete.

Komentáre