O prekonávaní strachu

Strach je naša najväčšia brzda.

Strach je problém, s ktorým bojujem celý život. Bojím sa všetkého možného aj nemožného. Hadov, pavúkov, hmyzu, cudzích psov, cudzích ľudí, tmy, výšok aj hlbokej vody.

Občas mi niekto povie, aká som odvážna, keď som sa po štyridsiatke, so slabou nemčinou vybrala do sveta opatrovať. Keby tí ľudia vedeli, ako veľmi som sa bála…

V mojom autorskom podpise (pod článkom) mám niečo, čo nie vždy dodržiavam do bodky, no snažím sa to napraviť. Aj preto vznikol tento článok. Mám tam napísané, že ma baví inšpirovať ľudí k prekonávaniu svojich vnútorných hraníc, čo je pravda. Ale rovnako je pravda aj to, že ja sama občas potrebujem inšpiráciu, postrčenie a dodanie odvahy.

Napísala som si to tam tak trošku aj sama pre seba, aby som sa toho držala, aby som viac zbabelo neutekala pre tým, čoho sa bojím, pretože človek, ktorý počúva svoj strach stagnuje, stojí na mieste, nikam sa nepohne. A ja nechcem stáť na mieste. Určite sa nepôjdem potápať do hlbokej vody, ani dobrovoľne nevezmem do ruky hada, to sú veci, ktoré nepotrebujem zažiť, ale sú veci, ktoré zažiť potrebujem, hoci sa bojím, ako to dopadne.

Niečo som o strachu napísala aj v mojom eBooku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY, kde mám kapitolu o mojej ceste do Francúzska a o tom, ako som sama blúdila v Parížskom metre a nevedela, čo si počať…

Život ma naučil, že strachu sa občas treba vzoprieť. Keby som to neurobila, do dnes by som robila vo fabrike na tri smeny (o tom ako ťažko som to znášala ste už možno čítali v iných mojich článkoch).

Najviac strachu som si v živote prežil kvôli veciam, ktoré sa nikdy nestali. Mark Twain

Keď som prvý krát pricestovala za prácou do nemeckej rodiny, prvá veta, ktorú sa ma babka spýtala po zoznámení, bola:

“Máš strach?”

Mala som a veľký. Neskôr som sa dozvedela, že aj babka sa bála 🙂 A možno ešte viac, ako babka sa bál jej muž, či zvládnem starostlivosť o jeho ženu. Vedel, že som začiatočníčka a videl (počul), že neviem dobre po nemecky a bol z toho dosť nervózny. Dával to aj patrične najavo. Až tak, že som sa BÁLA, či ma nepošle domov. Neposlal. Poslali sme svoje strachy do hája, dali sme si navzájom šancu a nakoniec to bol celkom príjemný turnus.

Som rada, že som vtedy v tých začiatkoch nedala na reči typu: “A to sa nebojíš ísť do zahraničia opatrovať? Čo ak to s tým chorým človekom nezvládneš? Alebo, čo ak ťa niekto niekde predá?” … 🙂

“V jaskyni, do ktorej sa bojíte vkročiť je ukrytý poklad, ktorý hľadáte.”
Joseph Campbell

Niekedy človek musí prekonať sám seba, zavrieť oči a skočiť.

Nedávno som sa vrátila z víkendového pobytu, kde som mala možnosť si skočiť z výšky štvorposchodového domu. Výšok sa veľmi BOJÍM, točí sa mi hlava, tŕpnu mi nohy a keď som niekde vysoko, nikdy sa nepozerám priamo pod seba- nedokážem to. Práve preto som to chcela skočiť.

Vedela som, že to bude hrozné, ale že keď toto dokážem, dokážem uskutočniť aj iné veci, po ktorých túžim a zdajú sa mi nemožné.

Rozhodla som sa, že to urobím. Že dokážem sama sebe, že to, čo ma v živote a vo všetkom brzdí je len môj strach, moje vnútorné hranice, ktoré si nosím v sebe. 

Hrôzu som mala už pri lezení po rebríku. Bol pripevnený kolmo ku stromu (nie šikmo, ako rebríky bývajú). Keď som bola v polovici, zdalo sa mi, že som hrozne vysoko, bála som sa pozrieť dolu, mala som pocit, že sa ten rebrík od stromu odtrhne a spadne dolu aj so mnou. Túžila som sa vrátiť a nechať to tak, ale bičovala ma hanba. Dole stáli ľudia a aj deti, ktoré si chceli tiež skočiť, to som im a hlavne sebe nemohla urobiť.

Hore som vyliezla so slzami v očiach a búšiacim srdcom a bála som sa aj pozrieť dolu, nie ešte skočiť. Bol to pre mňa hrozný pocit a čím dlhšie som tam stála, tým väčší som mala strach. Vedela som, že sa mi nič nemôže stať, bola som predsa priviazaná, ale ten strach, ktorý mi zväzoval nohy a úplne ma ochromil, bol obrovský. A tak som tam stála, predýchavala, ronila slzy a môj STRACH mal nado mnou čoraz väčšiu moc.

Na koniec som sa oboma rukami chytila lana a skočila. Bola to len sekunda, dolu som bola hneď, takže som nestihla počas letu zomrieť od hrôzy, ako som si myslela. Toto som potrebovala zažiť. Vedela som, že ak to vzdám a neskočím, budem si to vyčítať, bude ma to trápiť a budem sa hanbiť sama pred sebou.

14359170_1815055255377192_6651754982950388521_nPotrebovala som to zažiť, aby som si naplno uvedomila, čo so mnou robí STRACH, ako mi zväzuje ruky, ako ma núti zostávať v situáciách, ktoré mi ubližujú, len preto, že sa bojím urobiť zmenu.

Raz som opatrovala v rodine, kde som sa necítila dobre. Pred každým odchodom na turnus som mala zdravotné problémy a dva týždne tam som iba tak pretrpela. Bola som do slova nešťastná, ale vydržala som 9 turnusov! Trápila som sa a nemala som odvahu skončiť.

Bála som  sa, že nezoženiem inú prácu a zostanem bez príjmu, bála som sa, že sa dostanem ešte na horšie miesto, než som a tak som tam trpela a klamala samu seba, že to nieje také zlé a že si možno časom zvyknem. Nezvykla som si a odišla. A mala som to urobiť oveľa skôr, pretože nič z toho, čoho som sa bála sa nestalo.

Mimochodom, aj o tom, že pôjdem opatrovať do zahraničia som sa rozhodovala 10 rokov, než som konečne nabrala odvahu. Zbytočne som tak dlho čakala.

Kedysi som sa bála naozaj všetkého. Bála som sa ľuďom hovoriť NIE. Bála som sa kdekoľvek povedať svoj názor. Bála som sa upútavať na seba pozornosť a rozprávať sa s cudzími ľuďmi, mala som strach, že nebudem mať čo povedať a že sa strápnim. Stále sa bojím. Bojím sa vždy, keď vysielam do sveta nový článok. Ale keby som to neurobila, nikdy by som nezažila ten pocit, keď mi príde od Vás krásny ďakovný email… A pre ten pocit, stojí za to prekonať strach.

Proste len zavrieť oči a na vzdory svojmu strachu to urobiť. Skočiť! 3-2-1 teraz!

 

P.S. Tento článok nájdete aj v tlačenej knihe DENNÍK OPATROVATEĽKY

Marta Kluchová
Pracujem ako opatrovateľka seniorov v Rakúsku a vo voľnom čase rada cestujem, čítam a píšem. Som zberateľka príbehov- hlavne opatrovateľských a tiež samostatná a všestranná žena a mama dvoch úžasných mladých ľudí. Milujem rozmanitosť života, výlety a cestovanie, históriu, prírodu. Robím to, čo chcem a som vďačná za každý nový deň. Som autorkou eBooku SOM OPATROVATEĽKA- Dva životy jednej ženy a eBooku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY , a tiež knihy DENNÍK OPATROVATEĽKY . Baví ma inšpirovať ľudí k tomu, aby sa nebáli prekračovať vlastné hranice. Viac o mne sa dozviete tu >>

Kniha:

DENNÍK OPATROVATEĽKY

Som žena ako vy. Na Slovensku mama, v Rakúsku opatrovateľka, žijúca cudzí život. Písaním si liečim úplne všetko. Veľa z mojich zápiskov svet nikdy neuvidí, ale niečo áno. V tejto knihe nájdete moje opatrovateľské zážitky, moje myšlienky, smútky aj radosti. A nepíšem len slniečkovo. Nazrite do knihy a ja vám sľubujem, že so mnou budete plakať aj sa smiať a že sa v nej mnohé nájdete.

Komentáre