Život je dar

Život je dar a poskytuje nám privilégium, príležitosť a zodpovednosť dávať späť, aby sme sa stali väčšími.

(Tony Robbins)

Život je dar. Nie každému bol ten dar dopriaty. Nie každému je dopriate, dožiť sa vysokého veku. Svoj život by sme si mali vážiť ako ten najcennejší klenot. Mali by sme sa z neho radovať a ďakovať zaň každé ráno, každý večer, každú voľnú chvíľku, vždy, keď nám to napadne.

Je našou povinnosťou, naložiť s týmto darom čo najlepšie a nepremárniť zbytočne ani sekundu. Náš čas na tomto svete je obmedzený. Nikto nevie, koľko mu ešte zostáva. Preto si treba vážiť každú chvíľku a všetko, čo nám život prinesie.

Ak práve neprechádzam najlepším obdobím, som vďačná za to, že tu môžem byť, dýchať vzduch, vidieť slnko a tešiť sa na dni budúce. Chcem zo seba vydolovať to najlepšie a odovzdať to ľuďom.

Každý, úplne každý človek na svete, má v sebe ukrytý poklad. Len ho v sebe treba nájsť a vytiahnuť na svetlo sveta. Ak si niekto o sebe myslí, že nemá žiadnu hodnotu, veľmi sa mýli.

Všetci sme na tomto svete preto, aby sme naplnili nejaké poslanie. Aby sme tento svet o niečo obohatili. Sme tu, pretože tu máme byť. A vždy sme práve tam, kde v tej chvíli máme byť.

Pretože máme tomuto svetu a ľuďom v ňom niečo dať. Je našou povinnosťou to NIEČO objavovať každý deň a odovzdávať to ďalej.

Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že to, že som tu vôbec nie je samozrejmosť. A čím som staršia, tým viac milujem svoj život, tým viac si ho vychutnávam, tým viac sa z neho teším. Raz to všetko skončí a ja chcem, aby to stálo za to.

Raz to všetko skončí a ja chcem, aby to stálo za to.

Keď som bola dieťa, bola som dosť chorľavá, zašlo to až tak ďaleko, že detský lekár povedal mojej mame, že sa vôbec nemusím dožiť dospelého veku. Vtedy som nechápala, čo to trepe, smrť pre mňa bola niečo cudzie, neznáme, nadprirodzené, niečo, čo sa ma netýka a netreba na to myslieť. Nevedela som si to vo svojej detskej mysli vôbec predstaviť. Smrť bola pre mňa niečo, čo možno príde niekedy o sto rokov.

Smrť bola pre mňa niečo, čo príde niekedy o sto rokov.

V rannej mladosti som často trpela nudou, pocitmi nenaplnenia a z toho plynúceho smútku na duši. Do slova som zabíjala čas pred televízorom, či pri málo hodnotných ženských časopisoch. Veľa som spala, depkovala s kamoškami…

Potom prišlo manželstvo a prvé dieťa a vtedy som sa asi prvý krát začala zamýšľať nad tým, čo by bolo, keby som zrazu nebola. Tých pár rokov, než deti vyrástli mi ubehlo neskutočne rýchlo a ja som si po dvadsiatich rokoch manželstva a výchovy detí uvedomila, že som vlastne ešte nič nezažila a pol života je preč. Je to daň za dobu, v ktorej sme žili. Dievčatá sa vydávali mladé a často krát vďaka vtedajšej výchove nemali okrem založenia rodiny žiadne iné ambície (česť výnimkám).

Dnes mladí ľudia žijú inak. Študujú, cestujú, spoznávajú svet z úplne inej strany, než som ho v mladosti spoznávala ja.  Ale tiež si neuvedomujú, že ich čas tu nie je neobmedzený. Dnes nedokážem pochopiť, ako moje deti niekedy dokážu celé doobedie prespať, ale kedysi som bola taká istá. Asi to patrí k mladosti.

Moje deti sa snažím podporovať v tom, aby mali ciele, aby nežili len tak zo dňa na deň. Aby išli za svojimi snami a hlavne aby nejaké sny mali, aby im život len tak nepretekal medzi prstami.

Moje sny sa derú na povrch až teraz, vlastne až keď som začala mať odvahu snívať. Pretože som pochopila, že nech snívame o čomkoľvek, môže sa to splniť. Píšem o tom v  TOMTO ČLÁNKU.

A nikdy nie je neskoro začať žiť. Došlo mi to až v druhej polovici života a vďaka Bohu za to, že mi to došlo. Kiež by som to bola vedela oveľa skôr.

“Čas je mincou vášho života. Je to jediný peniaz, ktorý máte. A len vy určujete, ako ho využiť. Dávajte si pozor, aby ste nenechali ostatných ľudí, minúť ho za vás.

(Carl Sandburg)”

…

Novinka na mojich stránkach – tlačená kniha:

Marta Péková – NESNÍVAJ, DRŽ SA PRI ZEMI!

Predpredaj za nižšiu cenu do 15.6.

OBJEDNÁVAJTE TU