Ráno vstať, večer ísť spať a medzi tým nejako prežiť

Každý máme nejaké tie svoje boliestky a trápenia. Človek môže byť akokoľvek spokojný so svojim životom a myslieť pozitívne, čierny deň  si ho občas aj tak nájde a pritlačí ho k zemi. Stále byť vysmiaty sa nedá. Zvlášť my ženy sme tvory premenlivé a náladové. Jeden deň je všetko v žiarivých farbách a na druhý deň – čisté zúfalstvo a slzavé údolie. A stačí k tomu naozaj málo.

Zobudíte sa do upršaného rána, ako už pár dní pred tým. Zdá sa vám, že to depresívne počasie asi nikdy neskončí. Vaše prvé ranné myšlienky, namiesto vďačnosti za nový deň sú asi také, že “zase musím ísť v tom daždi do práce a ako sa mi nechce” , alebo “zase musím trčať celý deň medzi štyrmi stenami”.

ZLÝ ZAČIATOK !

Tiež to máte tak nastavené, že keď sa deň zle začne, tak je zle úplne všetko? Cestou do kúpeľne zakopnete o stoličku, ktorú vám niekto nechal stáť v ceste určite naschvál, aby ste sa o ňu udreli. A hádka je na svete. Veľmi ZLÝ ZAČIATOK.

V práci sa vám nič nedarí. Zistíte, že to na čom ste s takým nadšením a vypätím síl makali, do čoho ste vložili toľko energie a tešili ste sa z výsledku, niekto iný zvládol ľavou zadnou a s oveľa lepším výsledkom a vaša práca v porovnaní s prácou kolegyne je len slabý odvar.  A sklamanie je tu. Sklamanie zo seba samej zo svojej práce, zo svojej neschopnosti, zo svojej zbytočnosti. Vaše ubolené JA takú ranu neznesie.

Sebaľútostivé myšlienky sa už potom nabaľujú ako snehová guľa. Stačí, aby vám niekto niečo žartom povedal, čo ani nemyslí tak zle, ale vám sa pri tej vete zrúti svet. Navyše sa na vás vyvŕši šéf, ktorý má práve vtedy tiež čierny deň a už to asi ani nemôže byť horšie.

OMYL, MÔŽE! Vyšťavená prídete domov, hľadáte kúsoček pochopenia, povzbudenia, útechy, ale niektorý z členov rodiny, ktorý má práve vtedy tiež čierny deň sa na vás osopí, že ste chronická sťažovateľka a že čo by ste vlastne chceli? A deň sa končí slzami do vankúša.

Vlastne ešte sa nekončí. Ešte toho treba toľko urobiť, vybaviť, stihnúť. Lenže vám sa už dnes nechce nič iné, len zaliezť do nejakej tmavej diery a tam sa potichu ľutovať a oddávať sa svojmu zúfalstvu.

Pozitívne myslenie v takých chvíľach nezaberá, pretože akokoľvek si pripomínate, čo všetko máte a čo sa vám už v živote podarilo, aj tak najsilnejšia myšlienka toho usmokleného dňa je tá: “Prečo práve ja musím mať takú smolu? Prečo sa mi to nepodarilo, keď som sa tak snažila? Prečo som taká neschopná? Na čo som na tomto svete? Prečo ma nikto nechápe? Prečo, prečo, prečo????? No, hotová katastrofa.

A ráno sa prebudíte, síce s opuchnutými očami, ale do krásneho slnečného dňa a vaša zlá nálada je preč, ako šibnutím čarovného prútika.

Skúsenosť ma naučila, veľmi tieto stavy neriešiť, proste to len nejako prežiť,  vydržať, prečkať. Vyplakať sa, vysmrkať sa, vyžalovať sa, ak je komu, väčšinou ale  nie je komu, lebo každý má svojho trápenia dosť.

A počkať, až zase výjde slnko. LEBO  SLNKO NAKONIEC VŽDY ZNOVA ZASVIETI, aj keby bolo ako zle.A vy sa budete veľmi diviť, čo sa to s vami v predošlých dňoch dialo a kam sa tá  zlá nálada zrazu podela…

…

UŽ STE ČÍTALI?

Tlačená kniha: DENNÍK OPATROVATEĽKY – cesta do hlbín opatrovateľskej duše

Pravdivý príbeh slovenskej opatrovateľky v Rakúsku

Knihu si môžete zakúpiť na TEJTO STRÁNKE (klik)

Viac info o knihe nájdete TU