Opatrovateľka, či pestúnka?/ Z knihy: Nesnívaj, drž sa pri zemi

Z knihy: NESNÍVAJ, DRŽ SA PRI ZEMI

Presne po troch rokoch a dvoch mesiacoch sa moja babka Helenka porúčala do neba. Bola unavená zo života, podľa nej nebol jednoduchý, ale priniesol všetko čo sa v živote prihodí, aj dobré aj zlé. Taký je život, dožila sa úctyhodných 94 rokov. Hm, keď tak rozmýšľam nad tým, málokto sa dožije tak vysokého veku.

Aj tu je pravidlo, že starí odchádzajú a nové deti sa narodia. Pre mňa nastal čas bilancovať. Som už v dôchodku niekoľko rokov. Ale mám už odpracované 11 rokov ako opatrovateľka. Prirástla mi táto práca k srdcu. Ani preto nebolo pre mňa jednoduché rozhodnutie, či zostať pracovať, alebo už prestať.

Dilema ktorá ma zamestnávala niekoľko dní, týždňov, až mesiace. Keby som mala kvietok margarétku, tak budem trhať lupienky a hovoriť si mám…nemám… , nemyslím že by to pomohlo. Mám túto prácu rada, je to skôr citový vzťah, alebo potreba vnútorného uspokojenia, jednoducho robím čo ma baví.

Ak zostanem doma, klesne nám životný štandard, nebudem môcť si až tak dovoliť dať, alebo veľkoryso darovať peniaze deťom, pomôcť im alebo odložiť na neskôr nám, nemusím pozerať na ceny v obchode a obracať v hlave môžem, nemôžem, smiem, a hlavne mám na to?

Nemám vysoký dôchodok, práve preto som sa nakoniec rozhodla ešte pár mesiacov potiahnuť a potom uvidím. Veľmi veľa záleží aj od môjho zdravotného stavu, zatiaľ je OK. Mám pocit, že táto práca je ako droga, keď k nej privoniaš už ju nepustíš. Len škoda, že čas mi už pomaly ubehol.

Najprv som si dostatočne odpočinula a načerpala energiu. Neskôr som začala byť nervózna. Chýbala mi táto práca, postarať sa o starého nevládneho človeka, zvyknúť si na rôzne domácnosti, naučiť sa chod cudzej rodiny a rešpektovať ho, pokiaľ sa dá, lebo niekedy sa ani nedá.

Ľudia aj tam sú dobrí a menej dobrí. No a preto som si začala teda zháňať novú pacientku. Na skúšku som vzala aj záskok, uvidím aké to bude. Dostala som sa k 67 ročnému pánovi, po mozgovej príhode. Bol ochrnutý a z časti dementný pripútaný na posteľ, alebo vozík.

Vyskúšam, to bolo moje rozhodnutie, preveriť ešte samú seba. Je to ako výzva. Skús či si dobrá, zvládneš to? Zbalila som sa, už viem čo najnutnejšie potrebujem. Objednala som si taxi na prevoz, bežne opatrovateľky sa presúvajú touto dopravou. Prišli pre mňa autom, nakoľko som nemala vlakové spojenie.

Za dve hodiny som bola na určenom mieste, bolo ráno sedem hodín. Vystúpim z auta, prvé čo som urobila, som sa rozhliadla okolo seba. Nachádzala som sa na samom vrchu kopca. Bývajú tu len tri rodiny, no pohľad na krajinu bol nádherný, úžasný, okolitá krajina sa prebúdzala do slnečného rána, vtáci štebotali, kravy na lúke sa pásli a pozerali na mňa. Neviem čo si o mne mysleli, asi čo tu hľadám. Koza prišla k ohrade a hlasno zamékala.

Usmejem sa, pekný začiatok. Milujem prírodu, so všetkým čo k tomu patrí. Vykročím ku dverám aj s kufrom v ruke. Zvoním na dvere, všade je ticho asi ešte spia, napadlo ma. V tom mi otvorí dvere pani s kufrom v ruke a zahučí:

“To ste mi mohli aspoň zavolať!”

Vyplašene počúvam.

“Ako, keď nemám vaše telefónne číslo???”

Opýtam sa vzápätí, čo je to za pacienta. Odpoveď bola jednoduchá.

,,Pacient dobrý, v pohode, ale majú tu tri malé deti. Veď uvidíte sama.”

Vychytila sa a šla si sadnúť do auta, ktoré naraz len odfrčalo…

Ešte pozerám za autom a tu ma premkla panika. Zvládnem to? Pani bola nevrlá nahnevaná, chcela som preč, ale už nebolo kam. Práve vtedy sa vo dverách objavila mladá, asi tridsaťročná žena, mala na rukách malé dieťa.

“Dobré ráno!”

Pozdravím a hovorím jej:

“Som opatrovateľka pre pána Antona.”

“Vojdite dnu, my ešte len vstávame. Musíte počkať pokiaľ oblečiem chlapcov, lebo príde školský autobus.”

Tak ma zaviedla do mojej izby a ja som sa zložila a prezliekla.

Cez okno pozerám na dvor, všade rozhádzané hračky, bicykle, trojkolky, kolobežky a ešte veľa hračiek. Viem len jedno, u nás si museli deti po sebe každý večer upratať. Hold iný kraj iný mrav, neriešim to.

Deti odchádzali práve do škôlky, samý krik a vresk, malá ležala v postieľke a na krik sa rozplakala, plakala o dušu, hrýzla si pästičku, mala tak dva, tri mesiace. Pozerám, veď tá je hladná, istotne nebol čas malú nakŕmiť. Strčila som jej cumlík do úst a bola ticho.

Obzerám sa po priestrannej kuchyni, bola moderná, so starými prvkami, niesla rukopis svojej panej, ktorá ju vlastnila. Všade kam som sa pozrela boli srdiečka z dreva vyrezané, na stenách zavesené a ladili so všetkým čo tam bolo.

Malá sa zase rozplakala, tak som ju vzala na ruky, dúfam, že nerobím nič zlé a nebudú sa hnevať. Mala náušničky, bolo to dievčatko. Razom prestala plakať. Ojha, tá je asi na ruky zvyknutá, to nie je dobré.

Vtom za chrbtom počujem domácu ako hovorí:

“Vidím, že už ste sa stihli zoznámiť.”

“Je hladná.” Hovorím.

“Ale nie, toto robí stále, práve papala.” Odpovie mi. Vzala mi malú, ešte povedala: “Volá sa Katalin.”

Nevšedné meno, ja mám Katarínu, ale Katalin je predsa maďarsky povedané Katarína, je to ich vec neriešim. Pýtam sa konečne, kde majú pacienta. Usmiala sa a vraví:

“Sadnite si tu v kuchyni porozprávame sa, Anton vstáva až o ôsmej.”

A rozpráva mi príbeh o svojom strýkovi. Je to starý mládenec nikdy priateľku alebo ženu nemal, je samotár a hanblivý. Jeho brat, dvojička sa oženil, ale Tóno ostal verný svojmu lesu a lesným zvieratám. Stratil sa aj na niekoľko dní, bol na posede, alebo len tak túlal sa lesom.

Počúvam rozprávanie a filtrujem čo mi hovoria, nechcem byť dotieravá tak pekne počúvam.

“Ako sa mu stala jeho príhoda?” Pýtam sa.

Neter sa zamyslí,  hlasno vzdychne a preglgne slinu v ústach a ešte pozrie na svoju dcéru, potom na mňa a hovorí.

“Bol preč dva dni, vedeli sme že je na posede, nečakali sme ho domov, no bolo mu zle a došiel skoro ráno ešte svojím autom domov, vystúpil z auta a na dvore nám odpadol, nik nebol doma, my sme ho našli až poobede, ale už bolo pre neho neskoro. Možno keď ho nájdeme hneď, nedopadlo by to takto.”

Malá sa zas rozplakala, dostala čajík a zaraz bola ticho, mamina ju kolísala pritom. Pila hltavo. Myslím si, tá je hladná.

Položila malú do postieľky a vošli sme do izby k pacientovi. Ležal v posteli, perinu mal úplne na hlave natiahnutú, nohy mu trčali von, oči má bojazlivé a vidno na ňom, že je utiahnutý, bojazlivý a hanbí sa, má odstup, možno strach, neviem…

Pristúpim bližšie, pohladkám ho po tvári, chytím ho za ruku a opýtam sa ako sa mu vodí. Najprv smutnými očami pozrie po mne, pozrie na svoju neter a rozhovorí sa. Vôbec som nerozumela čo povedal, jednak dialekt a po druhé, po porážke sa mu veľmi zle hovorí, jazyk neposlúcha.

Domáca mi poukazovala ako sa prebaľuje, umýva. Vyberá z postele, všetko kolo neho. Tieto úkony musím robiť všetky sama, hm nie najľahšia práca, čo už, musím bojovať.

Popoludní boli deti doma, to vám bolo, ako z divých vajec, tak lietali po dvore a robili si navzájom zle, hlavne starší mladšiemu, pravidelne každý deň. Po pár dňoch mi domáca hovorí:

“Ideme večer ku priateľom, necháme deti doma, dozriete na ne?”

“Ak ich uložíte večer do postele, tak áno.”

Sodoma, gomora, tie vám plakali, ako divé, nedalo sa ich utíšiť, musela som ísť na poschodie kde rodina bývala, podľa plaču našla izbu a potichu som si prisadla na posteľ a hladkala najprv mladšieho, potom staršieho. No a keď neprestávali povedala som, že idem zavolať mamu. Nakoniec som ich v náručí pomojkala až zaspali.

Ten menší bol citlivý, taký mamkin miláčik. Ja som už potom nedokázala spať, bála som sa, pokiaľ neprišli rodičia, konečne nad ránom som zaspala.

Anton bol celkom príjemný i so svojím handycapom, aj sme sa nasmiali. Do obeda sedel na terase, po obede sme chodili von na prechádzku. Mal rád a bol spokojný, keď som zašla s ním pod neďaleký les, nadýchol sa z plných pľúc, pohrúžil sa do seba a sal do seba pokoj, pohodu a tiché šumenie lesa.

Pozorovala som ako sa zmenil na človeka milujúceho prírodu, s bolestným pohľadom v očiach. Prečítala som si v pohľade tohto človeka: Už nikdy nemôžem sem prísť sám...

Bývali tam tri rodiny, vždy u každého sme sa pristavili pokiaľ boli niekde vonku, alebo na poliach, alebo išli práve okolo. Bola tam pani suseda s ktorou sme si sadli obe, rozprávali sme sa, aj do kravína sme vošli, poukazovala hospodárstvo a zároveň porozprávala mi tiež príbeh môjho pacienta.

Veľmi ťažký pacient, napriek tomu pokojný a bral svoju chorobu takú aká bola, nereptal, asi sa zmieril so svojím osudom. Už to bolo dva roky čo bol chorý, najprv sanatória a neskôr domáca opatera. Zvládala som ho síce v pohode, ale domácej to bolo málo. Čím ďalej tým častejšie robili doma párty a chodili na žúry a deti nechávala na mňa.

Prestalo sa mi to páčiť nie som slúžka a dievča na všetko. Ani sa na strýka nepozrela, vedela aj videla, že je o neho dobre postarané. Pomyslela som si, aj by som ostala, ale tie deti a večer prísna diéta hlavne pre mňa. Domáca schovala všetko, nechala len prázdnu chladničku a zostatky čo oni nechali. Nahnevalo ma to.

Pri spoločnom obede som sa opýtala či má chvíľu čas a zároveň som sa jej opýtala, ako je so mnou spokojná, pozerala som na ňu a čakala jej reakciu. Najprv si vypočula otázku, vložila sústo od obeda do úst, prežrela nadýchla sa a hovorí mi:

“No, vidím, že o Tóna sa staráte dobre ale ja, predstavovala som si vás mladšiu ako ste, neviem ako zvládnete prácu, keď budeme na dovolenke, viete je toho na vás veľa. A ste stará.”

Padla mi sánka. “Stará? Veď ja som tu kvôli vášmu strýkovi, nie pre vaše deti, nemýľte si to. Môj vek nemá s tým čo robiť, chcete ma, alebo nie?”

Musím dopovedať, v ostatné dni nechávala aj chlapcov na mňa, aj malú aj pacienta. Vždy kamsi musela ísť, raz to bol lekár, inokedy chorá svokra, potom obchod a ešte čosi. Nestíhala nič, mala som pocit, podarilo sa jej naložiť mi všetko na plecia.

Nebolo čo komentovať, pri obednom kŕmení pacienta som mala malú na rukách, aby neplakala, lyžičku do úst pacientovi a potriasť malú, alebo cumeľ do úst strčiť, vyberte si čo skôr. Madam prišla a so zjavnou nevôľou mi povedala, že malá plače. Už mi praskli nervy a poviem:

“Ja som prišla opatrovať vášho strýka a nie vaše deti, nemýľte si ma so slúžkou!”

Otočila som sa a vyšla z kuchyne von. Predýchala som to a vrátila sa. Keď sme dojedli a uložila som Tóna do postele šla som na dvor, potrebujem si myšlienky utriediť, toto ma jednoducho trafilo. Vedela som, že sem ma nikto viac nedostane.

V práci som pokračovala ďalej. Ostávali mi ešte dva dni do odchodu. Zavolala si ma a hovorí: “Chcem aby si tu zostala vieš urobiť všetko.” Hm, neskoro, asi jej svitlo, postarala som sa o pacienta, ako najlepšie som vedela a odpovedala som jej:

“Mám ešte jednu ponuku, je síce ďaleko až vo Voralbergu, chcem aj tam vyskúšať, potom sa rozhodnem.”

Prišla popoludní jej priateľka, obe hustili do mňa, uvedomila si že prestrelila. Keď som si pýtala deň pred odchodom svoj plat , pozerala po mne, asi čože to chcem. Bola som na mnohých miestach, videla som už všeličo, ale aby niekto bol taký neslušný to som ešte nezažila. Tých invektív z jej strany bolo viac, nechcem to sem všetko napísať len poslednú perličku.

V deň môjho odchodu mi vraví: “Dnes budeme mať hostí pomôžeš mi umyť okná…”

“Pomôžem, ale nie je to moja práca, jedine za príplatok.”

Súhlasila, umyla som sedem okien, tak ako vy ste nedostali za to nič, tak ani ja nie. Ešte mi povedala, veď si nemusela… Bola som rada že odchádzam.

Večer prišla striedačka, o hodinu neskôr ako bolo treba, to by nebol problém, problémom bolo, že celú noc som sedela v aute až do Passau a naspäť. Namiesto o desiatej večer som prišla domov až ráno, uštvaná na smrť.

Prístup tej panej bol taký aký bol, preto tam sa opatrovateľka neohriala. Nepríjemný zážitok, hold človek sa stále učí.

Marta Péková

…

Ďalšie opatrovateľské príbehy Marty Pékovej si môžete prečítať v knihe: NESNÍVAJ, DRŽ SA PRI ZEMI.

Máte aj vy svoj opatrovateľský príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť? Napíšte mi.

marta.kluchová@gmail.com