Ako babka k novému domovu prišla

Majka pracovala u babky Iren už šiesty rok. Za ten čas spolu zažili chvíle veselé i smutné, veľa krát si pod vplyvom ponorkovej choroby navzájom liezli na nervy. Ale zvykli si na seba a pravdu povediac, aj keď Majka niekedy už túžila po zmene, nevedela si zrazu predstaviť, zvykať si znova na nového klienta.

Iren bola bezdetná vdova. Mala síce rodinu, ale v dome žila sama, teda, s opatrovateľkami. Trávili s ňou Vianoce, aj všetky dôležité, či menej dôležité dni v roku. Jej dve opatrovateľky boli jej rodina. Tá jej skutočná – pokrvná rodina prišla občas na návštevu, vypila kávu, zobrala väčšiu, či menšiu bankovku, ktoré babka štedro rozdávala a išla si zase po svojom. Majka si o Ireniných príbuzných myslela svoje. Keby im Iren nepchala pri každej návšteve peniaze, kto vie, možno by za ňou ani neprišli…

Svoj názor si však nechávala pre seba. Veď, čo ju do toho, ona je iba opatrovateľka.

Kedykoľvek mal niekto z rodiny sviatok, Iren mu poslala peniaze a nie málo, nebola vôbec lakomá. A poctivo si značila do kalendára, kedy má ktorá neter, švagriná, či iný člen rodiny nejaký sviatok, aby na nikoho nezabudla.

Dom, v ktorom babka Iren a jej opatrovateľky bývali, bol jej rodný dom, ale už dávno jej nepatril. Keďže nemala vlastné deti, dala dom prepísať na bratove dcéry. Mala v ňom právo dožitia, ale aj starosti a všetky náklady na prevádzku a údržbu boli na jej pleciach. Rodina jej s ničím nepomohla, aj preto potrebovala opatrovateľky. Po pravde, netere čakali kým umrie, aby mohli dom predať. A babka sama by bola už najradšej umrela, hoci bola na tom ešte pomerne dobre.

Babka Irene mala 85 rokov. Bola ešte mobilná a pomerne samostatná. Pri chôdzi používala rolátor – pomôcku na chodenie, ale dokázala sa sama obliecť aj umyť. A keď mala dobrý deň, zvládala aj jednoduchšie domáce práce. S psychikou to však bolo oveľa horšie, ako s telesnou schránkou. Tým, že Irene žila po smrti manžela niekoľko rokov v dome sama, mávala depresie, stavy úzkosti a v noci zlé sny. Po večeroch sa v dome bála a veľmi trpela osamelosťou.

Keď už samotu absolútne nezvládala, rodina zvažovala, či ju dať do domova dôchodcov, alebo jej objednať opatrovateľky. Domovy dôchodcov sú v Rakúsku veľmi drahé a babka sa vyjadrila, že by radšej hneď navždy zaspala, než tam ísť bývať. Takže voľba padla na opatrovateľky. Brat jej ich objednal a viac sa nestaral.

Irene mala dlho dve zamestnania, takže si niečo ušetrila a jej penzia, spolu s vdovským dôchodkom stačila na pokrytie výplaty dvoch opatrovateliek, na skromný život aj na štedré dary rodinným príslušníkom. Starostlivosť o chátrajúci starý dom už však začala vyčnievať z rozpočtu a ako plynul čas, vyčnievala čím ďalej tým viac.

Kým žila Irenina sestra (rovnako bezdetná), o náklady na dom sa delili, hoci sestra bývala inde. Po jej smrti však náklady na údržbu zostali na pleciach len Iren samotnej, pretože ako brat, tak aj jeho dcéry – majiteľky domu, odmietli prispievať na dom, hoci im patril. Vraj, prečo by mali, oni v ňom predsa nežijú. Skutočnosť, že sú jej najbližší príbuzní a že napriek tomu, že im dala dom, musí si platiť dve opatrovateľky, pretože sa o ňu nemá kto postarať ich vôbec nezaujímala.

Jedného dňa prišla babka Irene so slzami v očiach za opatrovateľkou Majkou. V rukách držala ročné vyúčtovanie za kúrenie.

“Pozri, koľko musím platiť. Tri tisíc! Brat mi nepomôže a  pre mňa je to moc. A ešte bude treba opraviť strechu. Ja už na to nebudem mať. Nebudem ťa mať z čoho platiť. A do Heimu nepôjdem. Radšej umriem. Pojem všetky tabletky, čo mám, aby som zaspala a viac sa nezobudila.”

Majka na ňu pozerala, nevediac, čo má povedať.

“Irene, čo to hovoríš? Keby si pojedla tabletky, mňa by zavreli do Áreštu, že som na teba nedala pozor.”

“Nie, nezavrú ťa, veď ja napíšem papier, že som to tak chcela, aby ťa nezavreli. Ja už musím umrieť, lebo ťa nebudem mať z čoho platiť.”

Opatrovateľka hľadela na v rozpakoch raz na faktúru, raz na Iren, nevediac, čo má povedať.

“Prečo mi to ukazuje?” Myslela si.

“Čo ja s tým mám. Ja som si sem prišla zarobiť, čo mňa je do ich nákladov za dom? Hádam to nebudem platiť ja?!!!”

Myšlienky jej vírili hlavou, ale nech rozmýšľala, ako rozmýšľala, nevedela nájsť tie správne slová, ktoré by Irene aspoň trochu potešili. Na jazyk sa jej tlačili vety ako:

“Nedávaj im viac peniaze, veď sa o teba nestarajú, iba ťa využívajú”

Ale nedovolila si to povedať nahlas. Na miesto toho si hovorila sama pre seba:

“Som tu iba opatrovateľka. Som tu v práci, čo ma je do ich rodinných vzťahov. Budem tu, kým ma bude mať Irene z čoho platiť. A keď nebude z čoho, pôjdem inde.”

Sama seba presviedčala, že to tak má byť, nie je to jej rodina. Jej rodina je na Slovensku. Irene predsa má svoju rodinu, oni nech sa starajú. Lenže oni sa starať nechcú. Akokoľvek sa Majka snažila byť nad vecou a nerobiť si ťažkú hlavu z cudzích starostí, ktoré sa jej vôbec netýkajú, nedarilo sa jej pustiť z hlavy otázku:

“Čo bude s Iren? Žijeme tu spolu šesť rokov. A hoci je to iba práca, keď s niekým tráviš toľko času, nedokážeš ho bez mihnutia oka opustiť a ísť o dom ďalej.”

Nech sa snažila akokoľvek na to nemyslieť, ten červíček jej v hlave stále vŕtal a nedal pokoja.

“Čo bude s Iren? A čo ak tie reči o tabletkách hovorila vážne???!!!”

Snažila sa robiť si svoju prácu a nerozmýšľať, ale myšlienky na Irenine reči o tabletkách je neschádzali z mysle. Bála sa aj zaspať, tajne chodila na Irene nazerať, či dýcha.

“Takto to predsa nemôže ísť ďalej. Nemôžem byť stále v strehu, aby Iren dačo nevyviedla, potrebujem sa aj vyspať. Musí sa nájsť dajaké riešenie.”

A v tom sa jej v hlave rozsvietilo. Ledva dočkala do rána, aby mohla Iren povedať čo vymyslela.

“Iren, ja mám super nápad. Zoberiem si ťa ku mne domov. Na Slovensko. Budeš s mojou mamou pozerať telku a pliesť ponožky. Bude o teba postarané, budeš mi dávať môj plat a ja nebudem musieť už nikam cestovať, budem doma s mojimi deťmi a ty s nami. Odpadnú ti starosti s domom a z tvojej penzie si môžeš na Slovensku žiť ako kráľovná.”

Vysypala to na ňu jedným dychom, ako z rukáva. Iren pozrela na Majku, najskôr začudovane, potom vystrašene a na koniec pobavene.

“Ja, na Slovensko? A na čo by vám doma bola taká ALTE SCHACHTEL (stará škatuľa), ako som ja?”

A po dlhom čase sa obe spolu schuti zasmiali…

Druhú časť príbehu o babke Iren si prečítajte TU.